„Bangladéš je zemou, na ktorú sa nezabúda!“ upozorňuje ma s jemným úškrnom na tvári spolucestujúci v lietadle, zatiaľčo pozerám z okna na kopiace sa mračná. V jeho hlase cítiť značnú iróniu, ale i melanchóliu. Zovrie mi žalúdok a mieša sa vo mne všetko čo som z daného odkazu dokázala vycítiť, rešpekt i nadšenie z neznámeho. Čo ma tu čaká?
Bangladéš, v doslovnom preklade Zem národa Bangla, ktorý si k svojmu životu vybral jednu z najúrodnejších, ale i najnebezpečnejších častí našej zemegule. Niečo za niečo, ako sa vraví. S vymenovávaním naj však pri krajine, ktorá je veľká ako štvornásobné Slovensko, ešte len začíname.
Bangladéš je najľudnatejšou zemou, kde sa doslova tlačí viac ako 160 miliónov obyvateľov, čo je viac ako má celé Rusko! Teda aspoň podľa štatistík. V skutočnosti je ich tam ešte viac. Však skúste spočítať ľudí napríklad v takých slumoch. Nemožné…
Cez Bangladéš prúdi až 700 riek. Krajinou tečie aj najposvätnejšia rieka Ganga, ktorú si domáci premenovali na Padmu. Všetko to vytvára najväčšiu podmorskú deltu na svete, vďaka čomu má záliv najnižšiu salinitu spomedzi ostatných. Bengálska zátoka v tvare trojuholníka je svojou rozlohou najväčšia na svete a riečne delty rozvetvené ako vejár sú zároveň najúrodnejšou oblasťou sveta. Bengálsko pokrývajú kilometrové koberce sviežej zelenej, ktoré vidno už z výšky pri prílete. Niet preto divu, že viac ako polovica populácie sú farmári. No aj napriek tomu je hlavným exportným artiklom textil.
Bengálsko
Bengálsko, ako jedna veľká rovina, je vďaka svojej nadmorskej výške pravidelne zaplavovaná počas obdobia dažďov. Do roku 2050 má až 1/3 tohto štátu zmiznúť pod hladinou vody. Ruku ku skaze z času na čas priloží aj ničivý cyklón. Ako napríklad najsmrtonostnejší v histórii z roku 1970. Poloha domova mnohých a s ňou súvisiace klimatické podmienky sú tak pre miestnych požehnaním i prekliatím zároveň. To núti farmárov kočovať z miesta na miesto v závislosti od toho, kde práve pole nie je ukryté pod vodou, či nánosmi bahna. No a, naopak, práve naplaveniny sú následne kvalitným základom bohatým na rôzne živiny, vďaka čomu sa rastlinkám tak darí. A tak sa sem miestni po skončení monzúnov pravidelne vracajú.
Človek však pri stretnutí s Bengálčanmi necíti ľútosť ani beznádej. Hrdý pohľad a úsmev na tvári hovoria jasne. Aj keď nemajú čo ponúknuť, sú tunajší ľudia pyšní na svoju krajinu a hrdí na svoje vodné bohatstvo.
Rieky vlievajúce sa do Bengálskej zátoky sú síce bohaté na vodu, no jej kvalita je absolútne nevyhovujúca. Mnohé sa zmenili len na akési stoky a kanály, berúce so sebou všetko, čo im príde do cesty, alebo čo do nich miestni vyhodia a fabriky vypustia (najmä tie na spracovanie kože). Neslávne známou je taká Buriganga, tečúca priamo cez hlavné mesto Dháku – samotný mikrokozmom Bengálska plný šokujúcich paradoxov. Rieka, ktorá je doslova toxickou, je zároveň tou, kde skoro ráno domáci praktizujú osobnú hygienu, perú v nej, alebo ju rovno pijú. Postupne ich to zabíja, no inú možnosť nemajú. Je to ich jediný domov, ísť nemajú kam.
Aký je život v Bangladéši?
K znečisteniu v Bangladéši tiež vo veľkej miere prispieva doprava. Neustále zápchy, trúbenie, hluk a pokiaľ sa bavíme o Dháke so svojimi 18 miliónmi obyvateľmi, tak aj špina a smrad. Predieranie sa pomedzi masy ľudí a len prosté bytie súčasťou tohto celého zaručí zážitky, ktoré sú tak hmatateľné, že sa na ne ani nedá zabudnúť. Človek z lietadla mal pravdu….
Pri návšteve dediniek, kde sú často radi, že majú aspoň ten spoločný zdroj pitnej vody, ma zastavila jedna zo starších žien. Bola veľmi rada, že nás – „bielokožcov“ môže privítať a už sa hrdila ukazovaním toho, čo všetko majú. Dve spoločné toalety pre celú dedinu a dom, ktorý mal namiesto strechy len zvlnený plech. „Lepšie ako celtovina,“ vtipkuje táto krásna žena, ktorá svoj pôvab nestratila ani napriek evidentne neľahkej existencii.
„Poďte, sadnite si!“ A už nám nesie plastové stoličky (o ktorých verím, že boli tým najdrahším a najluxusnejším nábytkom, aký v dedinke vôbec mali), aby sme sa na nádvorí z udupanej hliny usadili. „Radžeš, dones čaj! A vy decká, poďte sem, zaspievajte niečo hosťom!“ komandovala na jednu i druhú stranu. Ostýchavé deti s tými najkrajšími veľkými čiernymi očami a bielymi úsmevmi sa zoradili a pozerajúc do zeme spustili jednu z pesničiek. Za svoje vystúpenie dostali cukríky a perá. Úprimná radosť a vďaka bola tým najkrajším darom, aký nám mohli dať. Tak málo stačí týmto skromným deťom.
A vtedy ma zahrialo pri srdci. Aj napriek všetkému, čo počas môjho pobytu skúšalo moju trpezlivosť, sa mi Bengálsko predsa len dostalo pod kožu. I ja som sa presvedčila, že Bangladéšania sú tí najsrdečnejší ľudia, akých som mala doteraz možnosť stretnúť. Sú vďační aj za to málo čo majú a slovka ponosy od nich nepočuť. Zrejme sa riadia heslom, že byť šťastný nie je ani tak záležitosť osudu, ako vlastnej voľby. Sila a súdržnosť komunity je tu niečím prirodzeným, ľudia si vzájomne pomáhajú a jeden od druhého závisia.
Na záver preto ostáva zodpovedať už len jedno. Prečo sem ísť, čo môže Bangladéš ponúknuť?
- pre mňa to bolo predovšetkým uvedomenie si toho, aké mám šťastie, že žijem tam, kde žijem
- na druhej strane to bola tiež radosť z objavovania kontrastov, aké táto zem ponúka priehrštím
- Bangladéš je rajom pre fotografov!
- v neposlednom rade predovšetkým obyvatelia, ktorí zaručia emotívne zážitky na širokej škále a pocit, že som tu kedykoľvek vrúcne vítaní
