Cesta do Himalájí je nielen putovaním za prírodnými krásami, ale predovšetkým akýmsi znovunachádzaním seba samého. Možno práve preto sa mi kladú myšlienky na papier tak ťažko. Za tých 12 dní trekovania je ich totiž toľko, že chvíľu potrvá, kým sa všetky poukladajú tam, kam majú. To len dokazuje, aký intenzívny dokáže pobyt na tejto „streche sveta“ skutočne byť.
Najvyšší horský systém planéty sa síce rozprestiera na území piatich štátov, no keď sa povie Himaláje, akosi prirodzene si človek predstaví ich srdce, samotný Nepál. Len tu, v „krajine nikdy nekončiaceho mieru a lásky“, ako ju domáci volajú, možno nájsť až 8 štítov prekračujúcich výšku 8 000 m. n. m., spomedzi celkovo štrnástich.
Himaláje a ich kolorit
Majestátne Daulaghiri, 7. najvyšší spomedzi nepálskych velikánov. Objavený v roku 1808, až 30 rokov bol považovaný za najvyšší vrch Zeme.
Majestátne Daulaghiri, 7. najvyšší spomedzi nepálskych velikánov. Objavený v roku 1808, až 30 rokov bol považovaný za najvyšší vrch Zeme.
Himaláje, v preklade „Sídlo snehu“, sú požehnaním, ale i prekliatím Nepálcov. Ich krása priťahuje ľudí zo všetkých kútov sveta, čo pozitívne vplýva na turizmus, no kedže horský masív neustále podlieha obrovskému tlaku, vďaka ktorému sa dvíha do ešte väčších výšok, má to za následok časté zemetrasenia.
Len pred rokom zasiahli Nepál otrasy s magnitúdou 7,8, čo si vyžiadalo viac ako 9-tisíc životov. Mnohé chrámy a iné stavebné pamiatky, pýcha tohto sympatického národa, boli zničené. Domáci sa tak v apríli s o to väčšou radosťou lúčili počas osláv Nepálskeho nového roka s tým zlým, starým a s vierou i nádejou vítali rok nový – 2073.
Čím lákajú Himaláje?
Ani tieto a mnohé ine nástrahy však nezastavia ľudskú túžbu po poznaní. V tichu prírody a pote vlastných krokov sme zrazu akosi bližšie k nášmu vnútru. S plnou koncentráciou na terén zdolávame prekážky pod ťarchou vlastnoručne nabaleného batohu na chrbte.
Aká to krásna metafora života…
Nepoznám dokonalejší aktívny relax, ako turistiku. Práve na horách (a vôbec nemusia byť tými najvyššími na svete), za sebou človek necháva všetkých démonov a to, čo mu už dávno neslúži.
Keď však človek stojí vo výške viac ako 4 200 m. n. m. a ledva lapá po dychu, zažíva pocity, aké len sťažka uchopiť slovami.
Annapurna Base Camp nesklamal. Dá sa to vôbec?
Annapurien, v preklade „Bohyň úrody“ je síce v Nepále až päť, no mňa si získala práve tá Južná. Ako prvá 8-tisícovka pokorená ľudskou nohou však bola v roku 1950 jej vyššia sestra Annapurna I.
Podmanivý pôvab vysokohorského masívu ako na dlani je oddávna magnetom pre ľudské oko. Samotný pohľad napĺňa dušu akýmsi zvláštnym pokojom, s prímesou značného rešpektu a pokory.
Kde však cesta klasických turistov končí, cesta horolezeckých majstrov len začína!
Ako povedal Anatoli Boukreev, horolezecká legenda minulého storočia, ktorý roku 1997 našiel na Annapurne I. smrť:
„Hory nie sú štadiónom na uspokojenie vlastných ambícií. Sú to svätostánky! Ich prítomnosť je veľkolepá a čistá. Na horách rozumiem životu, zbavujem sa prízemnej malichernosti, chamtivosti a strachu. Na horách oslavujem stvorenie a každou túrou sa stávam znovuzrodeným.“
Len tak stáť a vo vetre počúvať miestami až hrozivé ticho, prerušované trepotom modlitebných vlajočiek, odnášajúcich modlitby za duše navždy pochované na najvyššom cintoríne Zeme. Sú to pocity, ktoré mrazia, no zároveň napĺňajú neskutočným obdivom a paradoxne i šťastím, že mi je dovolené kochať sa týmto prírodným divadlom.
Neopozerané krásy Himalájí
Niet krajšieho pocitu ako prebúdzanie sa pohľadom na posvätnú horu Machapuchare alias Rybí chvost (kvôli tvaru, ktorý pripomína). Výstup na ňu je zakázaný a každý ho rešpektuje. Nikto sa neodváži vyrušiť miestnych bohov s mocným Šivom na čele.
Krása veľhôr sa nedá opozerať, nikdy neomrzí a má priam očistný charakter. Presvedčil ma o tom aj výstup na druhý Base Camp – Mardi, ponúkajúci úplne iné pohľady. Vrch Dhaulagiri je 7. najvyšším na svete, no po tom, čo bol roku 1808 objavený, sa až 30 rokov považoval za ten najvyšší. Tak masívne pôsobí.
Svojím zaujímavým tvarom rozhodne zaujme aj posvätná hora Machapuchare alias Rybí chvost. Nikto sa tu neodváži vyrušiť miestnych bohov s mocným vládcom života a smrti, Šivom, na čele.
Pri nich Hjunčuli s výškou „len“ 6441 m. n. m. pôsobí ako trpaslík.
Prípadne hmly iba dokresľujú majestátnu atmosféru a pripomínajú, že nič nie je permanentné. O to viac teší, keď sa hmly nečakane rozostúpia.
Čo teda podnecuje ľudí riskovať a plniť si sny návštevou ďalekých zemí, ako je napríklad Nepál? Za všetko hovorí Tibetské príslovie, zdobiace jeden z náhrobkov toho, čo už ostane odpočívať v tichu velikánov:
„Lepšie žiť jeden deň ako tiger, než prežiť tisíce rokov ako ovce.“
V srdci velikánov. S rešpektom a pokorou v srdci, v tichosti obdivujeme silu prírody z Annapurna Base Campu. Zažívame pocity, ktoré sa len sťažka dajú uchopiť slovami.
Mnoho ľudí doplatilo na svoje ambície pokoriť najvyššie hory sveta. Nepristupovali k nim s dostatočnou úctou alebo podcenili ich moc. My tu dnes stojíme a vo vetre počúvame trepot modlitebných vlajočiek odnášajúcich modlitby za duše mŕtvych, ktoré ostanú večne odpočívať v Himalájach, najvyššom cintoríne sveta.
Naše putovanie však nekončí. Z výšok Mardi Base Campu zažívame úplne nové pohľady. Krása veľhôr sa nedá opozerať a len tak neomrzí. Južná Annapurna s Himančuli hľadia našu dušu.
