Precestovala som viacero krajín juhovýchodnej Ázie od roku 2008. Indonézia je však nejakým nevysvetliteľným spôsobom pre mňa iná. Vraciam sa sem často a aj keď ju opustím, ocitnem sa tu znova a znova.
Spomedzi ďaľších 17 000 ostrovov Indonézie, Sulawesi patria na štvrté miesto, čo sa týka rozlohy. Je to miesto, kde som ešte nebola, tak som sa ho rozhodla prepátrať aj so sestrou, ktorá bola u mňa na Bali na návšteve. Keďže sme boli časovo obmedzené, vyčlenili sme si iba jeden týždeň na spoznávanie tohto územia.
Až po príchode na Sulawesi sme zistili, že náš odhad veľkosti ostrova bol chybný a nestačili by nám hoci ani dva mesiace na prepátranie najzaujímavejších miest.
Prileteli sme z Bali do hlavného mesta Makassar. Let bol omeškaný, prišli sme neskoro večer. Podarilo sa nám nájsť lacnú izbu v guesthouse, ktorá stála približne 100 tisíc rupií/noc (10USD). To je priemerná cena za veľmi jednoduché ubytovanie v krajinách juhovýchodnej Ázie. Je to cena za posteľ, studenú sprchu a ventilátor, prípadne klimatizáciu. Ak máte dostatok šťastia, dostanete na raňajky palacinku alebo omeletu.
Pre mňa, či väčšinu cestovateľov (backpackerov) sú to postačujúce podmienky, pretože nič iné nepotrebujem. Celé dni objavujem krajinu a čas trávim vonku, nie zavretá v dákej izbietke.
Na druhý deň, po príchode sme sa chceli vybrať smerom na sever, do oblasti zvanej Toraja. Mali sme perfektný plán, prenajať si skúter a odjazdiť to. Po pár minútach plán zlyhal, keďže domáci nám neoporučili jazdiť na nebezpečných, neoznačených cestách. Ďalšou alternatívou bolo nájsť autobus, ktorý nás tam dopraví. Spoje však chodia iba dvakrát denne, čo sme nepredpokladali a ranný odjazd sme preto zmeškali. Vybrali sme sa preto pozrieť si pamiatku Rotterdam fort, ktorá bola zhodou náhod iba pár minút pešo. Pevnosť nebola nijako zaujímavá, tak sme sa pobrali ďalej a pred bránou sme stretli 3 lokálnych mládencov. Ponúkli sa, zobrať nás po okolí Makassaru a poukazovať nám zaujímavé miesta.
Poprevážali nás tu a tam, pomohli kúpiť lístky na večerný autobus a nakoniec nás aj odviezli na stanicu. Nežiadali peniaze, neprijali peniaze, možnosť precvičit si angličtinu bola pre nich vzácna, a tak sme si s tými troma úprimnymi chlapcami vytvorili milé kamarátstva. Napriek snaživým šuhajom, Makassar bol jedným z najnudnejších miest, aké som precestovala.
Popravde, nevedeli sme sa dočkať autobusu, hoci ja neznášam cestovať týmto dopravným prostriedkom. Čakala nás asi 8-9 hodinová nočná jazda. Krátko po východe slnka sme sa tešili z príchodu do Toraje. Po tejto dlhej jazde nás ovial ráno príjemný chladivý vzduch, ktorý nám vyčaril spokojné úsmevy na tvárach.
Keďže sme boli časovo obmedzené a mohli sme v Toraji stráviť iba 2 noci, ihneď sme prenajali skútre a vybrali sa preskúmať okolie.
Slovo toraja pochádza z jazyka Bugis, pričom riaja znamená “ľudia od vysočín”. Takto ich pomenovali holandskí kolonialisti začiatkom 20. storočia. Reprezentujú ich známe pohrebné rituály, pohrebiská vbudované do skalnatých stien, tradičné domčeky známe ako Tongkonan, či pohľad na kostoly namiesto typických mešít, charakteristických pre takmer celú Indonéziu. Najzaujímavejšou pamiatkou boli netradičné jaskynné cintoríny, ktoré sme stihli navštíviť až tri. Na schodisku smerujúcom do jaskyne nás privítali povaľujúce sa kosti a lebky pozosnulých. Navyše, vo vnútri jaskyne boli pozakladané drevené truhle s ďalšími kosťami.
Na druhý deň sme mali na programe obhliadku krajinky, ryžových polí a návštevu unikátneho pohrebu, na ktorý sme boli pozvané od majiteľky nášho guesthousu.
Pohreb bol jednoznačne odlišný od toho nášho, slovenského. Bol viac oslavný a viac krvavý. Zvyčajne trvá niekoľko dní a jeho súčasťou sú obetné rituály byvolov. Pozosnulý nie je hneď pochovaný, ale uložený najprv v tradičnom dome. Považujú ho nie za úplne mŕtveho až do momentu pohrebu, keď príde k obetovaniu prvého byvola. Vtedy duša začína svoju cestu a odoberá sa do zeme duší. Týranie byvolov je nutnosťou, pretože rodiny veria, že až potom bude duša mŕtveho žit v mieri, spolu s byvolmi, ktoré boli obetované.
Telo je pochované na jedenásty deň, ale nie pod zemou. Miesto trvalého odpočinku je v jaskyni, kde sú hrobky následne umiestnené vo výške. Na pohrebe sme dostali na tanieri tradičné koláčiky, neskôr nám bolo ponúknuté byvolie mäso, to sme so slušnosťou odmietli.
Potom sme sa pobrali pozrieť byvolie zápasy, kde väčšina z nich od strachu utiekla pred súperom. My, stojac za provizorným plotom, sme tiež mali v gaťkách, keď sa k nám zopár obrovských byvolov viackrát priblížilo.
Určite to bola zaujímavá skúsenosť a obohatila nám deň, ten sa však cestou domov zakončil dažďom. Ten dážď bol možno trúchlením rodiny, ktorý akosi sprevádzal dušu pozosnulého do druhého sveta.
Posledný deň v Toraji sme strávili obhliadkou pamiatky s tradičnými domami Tongkonan, dali sme si večeru a nasadli do nočného autobusu. Mali sme namierené na juh, tešili sme sa na pláž Bira. Jediný spoj je cez Makassar, odtiaľ sa dá ísť lokálnymi minibusmi, alebo na autobusovej stanici zjednáte cenu auta so šoférom, ktorý vás tam priamo zavezie. My sme volili auto a naverbovali sme 2 Švédov, plánujúc ísť rovnakým smerom. Tešili sme sa z lacnej ceny, už len prežiť ďalšiu 4-hodinovú cestu v roztrasenom aute.
Prišli sme, našli sme guesthouse, kde bývala super milá rodinka, obliekli plavky a zamierili rovno na pláž. Boli sme zvedavé, ako vyzerá famózna pláž Bira. Ostali sme prekvapené, bola plná plastových fliaš, sáčkov, obalov od keksíkov a rôznych iných objektov. Čaro bieleho piesku a tyrkysovú vodu nahradila škaredosť odpadkov.
Ostali sme 3 noci, cez deň sme brázdili cesty na motorke a objavovali ine pláže. Našli sme naozaj prekrásne, panenské miesta a na Biru sme okamžite pozabudli. Videli sme dedinku, v ktorej vyrábaju obrovské drevené lode a na jednu sme sa aj dobrodružne vyšplhali.
Popri objavovaní sme denne celkom hladovali, pretože bol júl – čas Ramadánu, takže všetky tzv. warungy boli pozatvárané. Juh, narozdiel od Toraje je moslimský a ľudia preto praktikujú toto hladovanie, pričom je bežné, aby jedli jedno jedlo tesne pred východom slnka a jedno tesne po jeho západe.
Pekných miest na juhu bolo iba zopár, my sme však nemohli strácať čas, aby sme sa vybrali do inej, zaujímavejšej oblasti. Väčšina z nich bola sústredená na severe, minimálne 24 hodín cesty autobusom.
Čas uplynul veľmi rýchlo, 7 dní sa stratilo v čase a my sme sa celkom tešili na návrat do Makassaru, kde sme nasadli na lietadlo a bezpečne pristáli doma, na civilizovanom Bali.
