Vždy, keď prídem do krajiny, kde som ešte nikdy nebol, dostanem mierny šok. V Mongolsku to nebolo iné. Raz mi jeden taxikár povedal, že keď prídem do novej krajiny, je to akoby som sa znovu narodil. A mal pravdu.
Zrazu sa na ľudí pozerám inak. Mám v sebe akúsi novorodeneckú zvedavosť a ostýchavosť. Neviem, ako mám jednať s miestnymi ľuďmi, neviem, čo mám očakávať, neviem, čo a kde môžem kúpiť v obchode. Proste som stratený. V Mongolsku to nebolo iné. Krúžil som v Bulgane, pohraničnom meste a nič som nevedel nájsť.
Českí vojaci s Przewalskými koňmi
V Mongolsku jazdia na koňoch aj malé deti.
V banke som stretol skupinu českých vojakov. Priviezli do Mongolska Przewalské kone. V Mongolsku sa vyskytuje približne raz za 10 rokov klimatický jav, ktorý miestni nazývajú „dzod“ – extrémna zima.
Existuje viacero typov „dzod“ – chladný dzod, keď je veľa dní za sebou veľmi chladné počasie. Ako napríklad v roku 2009 klesla teplota v Uvs pod -50°C päťdesiat za sebou idúcich nocí.
Biely dzod – keď napadne veľa snehu a dobytok sa nemôže pásť. Železný dzod – keď sa náhle oteplí a roztopí sa sneh, ktorý následne zamrzne a zvieratá sa nevedia dostať k tráve. Vždy takáto extrémna zima vedie k úhynu zvierat, čo ohrozuje život bežných Mongolov. V minulosti dzod mohol zapríčiniť aj hladomor. Jeden takýto „dzod“ zapríčinil úhyn až 80 % Przewalských koňov voľne žijúcich v púšti Gobi. A českí vojaci priviezli na vojenskom lietadle týchto koňov, aby zvýšili ich počty.
Cesty Mongolskom
Pri zbežnom pohľade na mapu Mongolska som vedel, že si budem musieť starostlivo naplánovať trasu. Mongolsko je veľká krajina a ja mám iba 30-dňové víza, ktoré sa dajú predĺžiť iba v Ulaanbaatare.
Zo západného Mongolska vedú tri cesty do hlavného mesta: južná trasa – tá je najpriamejšia, najjednoduchšia, ale z turistického hľadiska aj najmenej zaujímavá; severná cesta – nevýhoda tejto cesty pre mňa bola, že ja som prekročil hranicu na juhozápade a musel by som ísť niekoľko stoviek kilometrov na sever, aby som sa na ňu dostal. Tiež ma od nej odrádzali jazerá, pri ktorých sú milióny komárov. A nakoniec stredná trasa. Stredné Mongolsko je najnavštevovanejšia časť krajiny a dá sa tu vidieť veľa.
Rozhodol som sa rozdeliť si trasu na dve časti. Polovicu môjho času som chcel stráviť v západnom Mongolsku a potom prejsť po južnej ceste cca 450 km a napojiť sa na strednú cestu.
Stredné Mongolsko je najnavštevovanejšie
Z hranice som išiel priamo na sever do hlavného mesta aimagu (provincia) Baysn-Ulgii. Tento aimag je najzápadnejšia časť Mongolska. Tu žijú Kazaši, sú tu najvyššie kopce Mongolska v pohorí Altai, je to najvyššie položený aimag. Cestička viedla najskôr polopúštnou krajinou. Postupne sa okolitá krajina rozzelenela a ja som prechádzal (na Mongolsko) netypickým kaňonom popri rieke. Približne 500 km po veľmi zlých cestách. Je to veľmi riedko obývaná oblasť.
Za tých 500km som prešiel iba cez tri dediny.
Nakoniec sa kaňon otvoril a konečne som prechádzal naprieč krásnymi pastvinami,po ktorých boli roztrúsené „ger“ (mongolský názov pre jurtu). Jediný problém pre mňa predstavovali komáre. Také množstvo tohto otravného hmyzu som ešte nezažil. Nielen podvečer alebo v noci. Celý deň ma prenasledovali a terorizovali. Každý deň som mal na sebe aj 50 štípancov. Na tejto ceste som prešiel aj najvyšší cestný priesmyk celého Mongolska, ktorý vystúpal až do výšky 3083 m.
V Monglolsku krotia orlice
Boli to pomerne ťažké dni, tak som bol rád, keď som prišiel do Ulgii. V západnom Mongolsku stále prežíva 2000 rokov stará tradícia lovenia pomocou orla skalného. Bohužiaľ, sezóna lovenia sa začína až na jeseň v októbri. V lete sa orlice spamätávajú z jarného plznutia. Orlice, lebo na lovenie sa používajú práve samičky, ktoré sú väčšie, ťažšie a majú väčšie rozpätie krídel. Skrotiť orlicu je zdĺhavá práca, ktorá vyžaduje veľa trpezlivosti. Niektorí Kazaši ukradnú ešte mláďa z hniezda a potom ho vychovajú. Takýto orol ale nemá vycibrený inštinkt dravca. Lepšie je, keď sa uloví dospelý orol a ten sa následne skrotí. Orlicu uviažu a tá od zúrivosti a bezmocnosti útočí na všetko okolo seba. Takto priviazanú ju nechajú vyhladovať. Potom už nemá inú možnosť iba sa nechať nakŕmiť od lovca priamo z ruky. Lovec si získa jej dôveru a rešpekt. Následne ju začne cvičiť na lov. Stále priviazanú. Po niekoľkých týždňoch nastane deň D a lovec ju odviaže a ide sa loviť. Potom už musí dúfať, že orlica sa vráti aj s úlovkom, ktorý si spravodlivo rozdelia. Orlica dokáže uloviť nielen svišťa, ktorí sa tu hojne vyskytujú, ale aj malú líšku.
Mongolské hory Altaia striedajú jazerá
Z Ulgii som nepokračoval po hlavnej ceste, ale rozhodol som sa ísť popri národnom parku Tsumbagarev. Okolo 4200 m kopca boli stovky ger Kazachov. Neuveriteľná scenéria, ktorú, bohužiaľ, fotoaparát nedokáže presne zachytiť. To treba proste zažiť. Ďaľších 250 km až do mesta Khovd, kde sa končí západné Mongolsko. Hory Altaia striedajú veľké jazerá. Čakalo ma 450 km cez pomerne nudnú krajinu až do mesta Altai, odkiaľ som sa chcel pripojiť na strednú trasu a pokračovať do Ulaanbaataru.
