Hlavné mesto GBAO, Khorog, leží hlboko v údolí vo výške cca 2000 m. Je to malé mestečko s približne 30 000 ľuďmi. A je to nezaujímavé miesto, kam sme išli iba kvôli formalitám, ako sú afgánske víza a permit do Zorkolu.
Ráno sme poslušne prišli o 9:00 hod. pred afganský konzulát. Samozrejme, konzul si dával načas a dovnútra sme sa dostali až o desiatej. Usadili nás v super pohodlnej sedačke… Ak trávite väčšinu času v tureckom sede v stane, aj takáto maličkosť poteší.
Ako to chodí v formalitami v Khorogu?
Vyplnili sme žiadosť, priložili dve fotografie a jediné, čo sme ešte nevedeli, koľko nás to bude stáť. Väčšina cestovateľov platí 100 USD, ale mal som info, že niektorí platili iba 50 USD. Slečna, ktorá vybavovala našu žiadosť, sa po dárí spýtala konzula. On odpovedal „Saat dolar“, čo je 100. Boli to jeho prvé a posledné slová. Normálne som začal zjednávať, či by sa to nedalo lacnejšie. Konzul sa iba usmieval popod prešedivené fúzy, ale nepomohlo. Vedel, že to zaplatíme a bolo mu to jedno. Zaplatili sme stovku a ja som si na jeho počudovanie vypýtal potvrdenie o zaplatení. V týchto krajinách je to znakom nedôvery, ale za pár minút som mal aspoň kópiu.
O hodinu boli víza pripravené a mohli sme vyraziť. Hovoril som, že v Khorogu nič nie je, ale predsa len je tu jedno miesto, kam sa rád vraciam. Indická reštaurácia s autentickou indickou kuchyňou. Božie jedlo.
Posledná zastávka bola v Zorkul Restricted Area office, kde nám super milá teta dala na počkanie permit do tejto chránenej oblasti. Kúpili sme si permit iba na tri dni. Bola taká milá, že nevypísala dátum vstupu. Že nech si ho vypíšeme sami, keď tam prídeme.
.
Prekročenie hraníc Afganistanu
Na hranicu s Afganistanom to bolo ešte asi 100 km a 500 výškových metrov. V Iskhashime, čo je malá dedinka na tadžickej strane, sme si dali posledné jedlo a už nás čakal hraničný priechod. Presne tu som bol pred desiatimi rokmi, ale musím sa priznať, že si toto mestečko vôbec nepamätám. Jediné, čo sa mi vybavuje, že som platil úplatok na afganskej strane 5 USD.
Tentokrát to bolo naopak. Sviňa ožratá tadžická nás nechcela pustiť do Afganistanu. Vraj nám chýba nejaký papier. Vytiahol som peňaženku, nech mu naznačím, či sa s tým nedá niečo robiť. Zavolal si ma do zadnej miestnosti. Cítil som ten jeho alkoholový dych a ukázal, že mám iba 10 dolárov. On na to, že to je málo. Bol som dosť nasratý a Fernando ešte viac. Kedže trochu rozumiem rusky, bolo to na mne. Dal som mu tie prachy, išli sme ďalej. Afganci neskúšali nič. Chvála im za to.
Dedinka na afganskej strane sa volá podobne – Sultan Iskashim. Je to 5 km od hranice na kopci. Poriadna makačka. Naneštastie úrad pre registráciu bol zavretý a museli sme prespať v hnusnom predraženom guesthouse. Aká krajina, také ubytovanie.
Putovanie po Afganistane
Na druhý deň nás čakal zdĺhavý proces registrovania a vybavovania povolenia do Wakhanu. Potrebovali sme osem (!!!) fotokópií pasu a štyri fotografie. Chlapík bol milý, ale pracoval tempom dvaja turisti za deň. Zaregistrovali sme sa, ale potrebovali sme podpis šéfka. Ten bol na bezpečnostnej porade. Tlačili sme na nich a nakoniec mu ten flajser zaniesol nejaký vojak. Konečne. Už sme potrebovali iba povolenie od „security police“ a „border police“. Medzičasom už nastal čas obeda a ďalšie čakanie.
Security police nás zapísali do tlstej knihy a nakoniec border police, kde sme museli dať ďalšiu fotku, nám ručne vypísali nejaký flajster a mohli sme ísť. Trvalo to 7 hodín!!! A hneď vám poviem…. Nikto, ale nikto!!! nám žiadne povolenie nekontroloval. Hnusná byrokracia.
