Keď som bola prvýkrát v Rusku, nemohla som vynechať „stálicu“ tejto najväčšej krajiny sveta – Moskva! Bolo to v roku 2010, tesne predtým, ako Rusko zaznamenalo jedno z najteplejších liet v histórii. Čo si odniesli nielen okolité lesy, no predovšetkým obyvatelia okrajových štvrtí, či majitelia tzv. dačí (ako tu volajú záhradné chatky, ktoré sú prakticky domami). Očakávania boli veľké. Možno preto na mňa Moskva na prvýkrát veľmi nezapôsobila. A tak som sa na 2 mesiace presunula do štátu Tatarstan (jedna z 21 republík tejto federácie). Až na druhý, či tretíkrát si ma toto vyše 13 miliónové mesto postupne získavalo a ja som tak mohla poodhaliť aj jeho príjemnejšiu, menej skostnatenú tvár.
Kontroverzný svätostánok
Zaujímavým miestom bol práve najväčší protestantský svätostánok Ruska – Chrám Krista spasiteľa. A to hneď pre niekoľko dôvodov. Okrem toho, že sa tu môžete prejsť mostom ponad rieku Moskva a užívať si výhľad na modernú štvrť „Moskva Citi“ v diaľke (niečo ako La Défense v Paríži), zaujme tiež svojou grandióznosťou. S výškou 103 metrov v sebe pojme až 10000 veriacich. Počúvať ich hlasné a monotónne spoločné modlenie je zážitok rovnajúci sa tranzu. Avšak rovnako ako iné kostoly po celom Rusku, podobne aj tento, pôvodne postavený na počesť víťazstva nad Napoleonom, bol počas Stalina vyhodený do povetria. A to doslova. Ak by ten medzičasom neumrel, možno by na tomto mieste vyrástol ôsmy mrakodrap, do zbierky k ostatným Stalinovým 7. sestrám. Aby tak využili vzniknutý priestor na brehu Moskva, postavili tu teda aspoň plaváreň. Až Jeľcin sa pričinil o postavenie vernej kópie pôvodného chrámu, s vysvätením presne na konci jeho volebného obdobia, no zároveň na prelome milénií – 31.12.1999. Súčasná generácia si však toto miesto môže spájať tiež s rebelským vystúpením punk rockovej dievčenskej skupiny Pusy Riot, počas ktorého prosili v piesni Bohorodičku, aby vyhnala Putina z Ruska. Udialo sa tak počas jeho predvolebnej kampane v roku 2012. Verdiktom celosvetovo sledovaného súdneho procesu bolo dvojročné väzenie 2 speváčok. Video z tohto vystúpenia si môžete pozrieť na youtube.
Oázy pokoja
Z ostatných častí Moskvy sa mi pod kožu rozhodne dostali pokojné parky Kolomenskoje. Areál svojho času slúžil ako letné sídlo cárov (v časoch, keď bola Moskva hlavným mestom). Neodškriepiteľne sem treba zaradiť aj zelené pľúca centrálnej Moskvy, tiahnuce sa okolo rieky – Vrabčie hory. Výhľad na mesto je odtiaľ skutočne magický. Proste taký Petřín Moskvy. I keď o trochu nižší. Členitý a lesnatý terén sa nehodil pre zástavbu, vďaka čomu ostala táto dnes už rekreačná oblasť našťastie neporušená. A keď tam už budete, nezabudnite sa vybrať do neďalekého areálu Lomonosovej univerzity, ktorá sídli práve v jednom zo Stalinových sesterských „vežiakov“.
Pre mňa osobne bola oázou pokoja, i keď trochu iného charakteru aj „umelecká“ štvrť Arbat. Slovo umelecká som dala do úvodzoviek schválne, pretože dnes je to skôr ulička turistická a vysoko komerčná. Stále sa tu však dajú obdivovať fasády domov, v ktorých koncom 19. storočia bývali básnici a spisovatelia, ako napríklad Puškin. Jednoducho taký Montmartre Moskvy. V ťarche charakteru ruského národa, ktorý vám občas dýcha na chrbát z každej strany, je návšteva Arbatu príjemným osviežením, práve vďaka uvoľnenej atmosfére tejto štvrte.
Galéria pod zemou
I tak by sa dala nazvať sieť moskovských metro staníc. Tou najnavštevovanejšou je bezpochyby jedna z najkrajších čo do architektúry – stanica Majakovskaja. Nie nadarmo bola pre svoje strohé a uhladené línie v roku 1938 ocenená na medzinárodnej výstave v New Yorku. Zaujme však aj menom, ktoré dostala po jednom z prvých anarchistov a punkerov (ktorý bol zároveň Stalinov obľúbenec). Spisovateľ bol známy svojou výstrednosťou. Bežne nosieval žltú vestu, ktorú si namiesto gombíkov zopínal reďkovkami a na tvári mával namaľované genitálie (no o tomto sa zrejme na školách nezvyklo učiť). Na jednej z hlavných staníc, akou je Námestie revolucionárov zas nájdete mnoho bronzových sôch, ktoré majú vyleštenú špičku topánky, koleno, či nos, od neustáleho chytania pasažiermi. Pre šťastie. Osobne ma však zaujala stanica Kyjevskaja s obrovskými mozaikami a maľbami zdobenými zlatom, znázorňujúcimi „obilnicu“ vtedajšieho Ruska – Ukrajinu. Tá je zároveň najväčšou v rámci metra. Tých 243 staníc nejak nazvať museli, a tak s obľubou používali názvy miest bývalých socialistických republík. Vďaka čomu môžete vystúpiť aj na stanici Bratislavskaja. V súčasnosti prebieha jeho rozširovanie o nových 150 km tratí, ktoré by malo byť dokončené v roku 2020.
Samozrejme Moskva je omnoho viac, než len vyššie spomenuté. No schválne som opomenula mainstreamové pamiatky typu Červené námestie, Chrám Vasilija Blaženého, či samotný Kremeľ. Je čas vydať sa na návštevu modernej a menej skostnatenej Moskvy, ktorá sa ponúka práve za hradbami Kremľa a ulicou Tverskaja. V socializácii s miestnymi, pri pohári piva, za tónov lokálnej klubovej hudby a nekonečných rozpráv, nakoniec zistíte, že sme si predsa len ľudsky blízki a máme si čo povedať. Fajn pocit.
Ak vás článok zaujal, ste vynikajúcim adeptom na výlet s nami.
