Príbeh púšte sa nedá rozpovedať pár vetami. Táto zdanlivo mesačná krajina sa vám neodhalí naraz, ale bude prekvapovať a získavať si vás po kúskoch. Dve noci neďaleko Jaisalmeru, v púšti, ktorá je najhustejšie obývanou na svete, mi umožnili hlbšie preniknúť do mysle jej ľudí a uvedomiť si niektoré zo zákonov vyprahnutnej krajiny, ktorá ani zďaleka nie je bez života.
Kempovanie na púšti a spanie len tak na piesku pod prikrývkou a holým nebom, malo svoje čaro. Už dlho som sa tak dobre nevyspala. V tej ničote, kde ste len vy a ťavy, začnete veci vnímať úplne inak. Spočiatku som čakala, že mi podobné rozľahlé priestranstvá, môžu privodiť nejaké stavy zúfalstva, no opak bol pravdou. Cítila som sa neskutočne slobodne a veci okolo mňa vnímala stokrát jasnejšie. Všade bolo neskutočné ticho a tak som bola schopná začuť aj ten najmenší šum, ktorý by som inak ani len nezaregistrovala. Napríklad taká chôdza chrobáka po piesku. Alebo vietor. Vedeli ste, že k vám môže svojou intenzitou a výškou tóniny rozprávať? Vlastne, ani som netušila, že môj sluch môže byť v tichu taký citlivý a ostrý. Moje zmysly boli odrazu viac otvorené, nerušené hlukom mesta. Boli vo svojom prirodzenom prostredí, kde pracovali akosi lepšie. A nočná obloha? Krajšiu som vo svojom živote ešte veru nevidela.
Badyja je beduín, človek žijúci na púšti s nesmiernym zmyslom pre humor. Chvíľu nám síce trvalo naladiť sa na jeho vlnu, no potom sme sa už smiali na všetkom a každá druhá veta bol pre nás len „desert joke“. Celý život je v podstate jeden veľký „desert joke“. Badyja má 28 rokov, no tipovali sme mu od 35 vyššie. Zato on náš vek uhádol na prvú šupu. Bodaj by nie, veď s turistami pracuje už 13 rokov. Má nás dokonale prečítaných. Hovoril, že sa za ten čas stretol hádam s každou národnosťou vo vekovom rozhraní od troch do 70 rokov. Je to človek, ktorého by mnohí mohli označiť slovom obyčajný, či dokonca prostý, no pre mňa je to osobnosť, ktorá nesúdi a preniká hlboko do ľudského vnútra. Ako sám hovorí: „Som veľmi šťastný. Toto je dobrý život. Mám každý deň jedlo, stretávam sa s množstvom ľudí a som každý deň na púšti, spolu s ťavami. No najšťastnejší som, keď sa po dvoch – troch dňoch vraciam do svojej rodnej dedinky, kde už na mňa čaká rodina.“ S jeho prístupom k životu a vnímaniu sveta, mi neraz vyrazil dych. A tak som musela pokorne priznať, že síce pochádzam z relatívne „modernejšej“ časti sveta, tento človek má v mnohom navrch a ďaleko predčí viacerých z nás. Mám sa veru ešte čomu učiť. Badyja sa počas tých pár dní, dokázal stať mojim púštnym priateľom.
Jazdenie na ťave mi od začiatku pripadalo ako niečo prirodzené. Niečo, čo je mojou súčasťou. Ten pocit ma napĺňal. Šírošíre nič, len ja, ťavy a príroda. Buše v kombinácii s pieskom v miliónoch odtieňov. Ani som netušila, koľko farieb môže taký piesok mať. Ťavia piesková, žltopiesková, do hneda, či do oranžova, do červena, alebo čierna… V závislosti od svetla a časti dňa vždy ten istý, a predsa iný. Na dotyk, aj na pohľad. Takmer ako reklama na make-up.
Badyjova rodná dedinka, v ktorej sme strávili príjemné popoludnie pri čaji a výbornom obede (ryža s dálom – niečo ako šošovicový prívarok) je neveľká. Spolu v nej nažíva menej než 200 obyvateľov. Na moje veľké prekvapenie v nej však mali naťahanú elektrinu, vďaka čomu sme si mohli dobiť mobily a foťáky. V Tharskej púšti nájdete aj mobilný signál. Ten je tam už ale vďaka vojakom, ktorí majú po púšti systematicky rozmiestnené stanové tábory. Nesmieme zabúdať, že sme len pár kilometrov od pakistanskej hranice.
Domčeky v dedinke boli väčšinou z tehál. Obzvlášť sa mi páčili tie postavené z toho, čo príroda dala. Zmiešate piesok s kravským lajnom a troškou vody a obhadzujete jedna radosť. Jednoduché a 100% prírodné. Lacné a účinné. Takto postavené domy majú výbornú izoláciu a v tropických dňoch poskytujú príjemný chládok.
V Indii stojí taká ťava od 25 do 30 tisíc rupií. Samozrejme ľudia púšte, žijúci v jednoduchých podmienkach, si ju dovoliť nemôžu. Len málokto v dedine sa môže popýšiť tým, že vlastní ťavu. Ani náš Badyja, ktorý má v regióne jednu z tých lukratívnejších prác, si ešte na žiadnu nenašetril. Zo svojho platu totiž živí rodičov a 5 mladších sestier. Okrem turizmu existujú aj iné cesty, ako prísť k nejakej tej rupii. Domáci si zvyknú ťavy aspoň prenajímať cca na 6 mesiacov, kedy im slúžia na prevoz surovín z polí. Počas obdobia dažďov môžu aj na takej púšti nečakane vyrásť zelené oázy. Dokonca sa v nej vytvorí niekoľko dočasných jazierok, z ktorých potom ostanú len obrysy. To čo zvýši, môžu neskôr na trhu predať. Na peniaze si ale nepotrpia. Stačí im skutočne minimum. Však príroda im dáva väčšinu z toho, čo potrebujú. Sú spokojní.
Badyjove sestry zvyknú sezónne vypomáhať na poliach. Väčšinu času sa ale ženy starajú o domácnosť, čo rozhodne nie je maličkosť. Celoročne sa domáci venujú aj chovu kôz a oviec, ktoré im dávajú tak dôležité mlieko. Z neho si vyrobia maslo, syr a iné mliečne produkty. Otec rodiny nášho sprievodcu si napríklad privyrába vodením kôz na pašu. Pod pastvinami si netreba predstaviť šíre zelené lúky, ale polosuché kríky alias buše, ktoré kde – tu vyrašia.
Život púštnych ľudí sa nám môže zdať prostým, no rozhodne nie je ľahký a ani zďaleka by som ho nenazvala fádnym. Vždy je čo robiť. Ľudia tu síce nechodia do školy a väčšina z nich nevie čítať, ani písať (nepotrebujú to), no sú prirodzene inteligentní. Nazvala by som to zdravým sedliackym rozumom. Hlavne náš beduín, ktorý sa naučil angličtinu od turistov z počutia. Na otázku aká je minimálne teplota v noci na púšti odpovedá jednoducho a trefne: „Jedna – dve prikrývky.“ Keď sme sa pýtali, kde budeme druhú noc spať, pričom sme očakávali odpoveď plnú detailov, odbil nás slovami, že veď predsa na púšti. Jasné, že sa vôbec pýtam, kde inde. Už chápete tú logiku? Prosté, jednoduché, no za to výstižné a pravdivé. Nepotrebujú sa zaoberať detailami a podrobnosťami, ako my. Pre nich nie je dôležité čo budú jesť, či to bude ryža, alebo zasa zemiaky, hlavné je, že to bude jedlo a tým to hasne. Maličkosti sa v púšti skutočne nenosia. Napríklad také jedenie lyžičkou. Odkiaľ by ju asi tak vzali? Máte predsa ruky, pomôžte si ako viete. Dokonca nemajú žiadny oficiálny chrám, keďže nepraktizujú ani náboženstvo. Príroda je ich náboženstvom, k nej sa modlia, tú vyzývajú. Prečo by aj nie, však sa tu narodili, ona ich vychovala a naučila ako s ňou vychádzať, v nej aj umrú. Nepotrebujú veľa, všetko nevyhnutné si vedia vyrobiť. Sú úplne sebestační. Z času na čas si z mesta privezú len ovocie a nejaké tie suroviny. No ako vraví Badyja, do mesta, konkrétne Jaisalmeru, nechodieva často. Ani sa mu nečudujem. V jednoduchosti je krása. Až mám tendenciu závidieť im.
Ľudia tu žijúci, sú tak nesmierne spätí s prírodou. Žiaden z nich sa nesťažuje. Veď ani nemajú na čo. Nič iné, ako je ich púšť totiž nepoznajú. Zato všetko, čo je v nej, poznajú až príliš dobre. Každý krík, každé zrnko piesku. A to doslova.
Jedlo pripravené v kempe, bolo síce veľmi jednoduché, no chutnejšie ako v ´poshy´ reštike kdesi v Dillí. Niektorí by sa možno pozastavili nad pravidlami hygieny počas prípravy (ako aj ja v prvú noc), no po čase zistíte, že je to vlastne veľmi praktické a ekologickejšie ako nejaké saponáty a lá jednou kvapkou umyjete desať tanierov. Zvyšky jedla sa na plechových tanieroch nechajú zaschnúť, aby sa následne umyli pieskom. Ten všetko zošúcha. A majú ho tu veľa, tak prečo ho rovno nevyužiť aj na také čistenie zubov.
Ťavy som dovtedy poznala len z telky a ZOO. V živote som žiadnu nehladkala, nieto ešte na jej strávila takmer tri dni. Taká ťava sa dožíva v priemere 23 rokov. Všimla som si, že predné chodidlá s typickými dvoma prstami majú o čosi väčšie ako zadné. Namiesto hrude je výbežok so stvrdnutou kožou, ktorá im slúži na podopieranie krku, keď sedia. Počas pitia (raz za dva dni, no vydržia bez vody aj týždeň) si naplnia líca vodou ako škrečky, aby následne prehltli. Sú veľmi inteligentné a azda najflegmatickejšie zvieratá, ktoré vkuse prskajú a prdia. A samozrejme perfektné pózerky pred foťákom. Keď ich hladkáte na šiji a začnú prežúvať, znamená to, že sa im to páči. Ako také mačacie pradenie. Sú to veľmi pokojné zvieratá, ktoré si môžu spokojne bez prestávky vykračovať aj niekoľko hodín. No keď sa taká ťava rozbehne, ďakujete bohu, že máte športovú podprsenku a zadok si necítite aj dva dni. Môj David bol ale ťavím gentlemanom na pravom mieste a dokázal mať so mnou dostatočnú trpezlivosť.
Naša karavána míňala niekoľko dediniek. Tzv. Empty village, ktorá ostala opustená od čias vojny s Pakistanom, alebo cigánska osada, okolo ktorej sme len tak prefrčali. Púštni ľudia ich nemajú veľmi v láske. Vraj majú nebezpečných psov, vždy toho veľa pýtajú, či kde-tu niečo zoberú a bývajú v nie veľmi vľúdnych chatrčiach.
Ako poznamenala Oľga, tentoraz z Ruska: „Niekedy mi je ľúto, že sa cítim osamelo, no teraz, tu hlboko v púšti, sediac na ťavom chrbte, som šťastná, že som tu len ja, sama so sebou.“ Ja som pre zmenu pochopila ako si niekedy robím starosti, kvôli nepodstatným veciam a ako zbytočné to všetko vlastne je. Z Tharskej púšte sa vraciam s čistou hlavou a množstvom pozitívnej energie, z ktorej budem ešte dlho čerpať, ako taká ťava zo svojho hrbu. Pre tento moment som jednoducho opitá púšťou. Mám ten pocit rada a užívam si ho. Na svete sú jednoducho miesta, ktoré si vás získajú a vy viete, že sa do nich skôr, či neskôr vrátite. Toto je jedno z nich. Ako hovorí Dabi – jazyk Tharskej púšte: „Hór ko gadisa.“ (Dovidenia)
Lúčim sa s vami so slovami, ktoré boli počas tohto výletu akýmsi mottom a zároveň dokonale vystihovali charakter života na púšti: „Shanti shanti, dhire dhire.“ (pokojne a pomaly)
