Filip je dušou dobrodruh, ktorého vášeň pre poznávanie cudzích zemí postupne prerástla v profesiu sprievodcu. Človek s potrebou pohybu a užívania si pocitu z neznámeho. Rozmanitý svet navôkol vníma citlivo a najmä s ohľadom na navštívenú destináciu. Svoju základňu má však doma v milovanej Bratislave, kde mu robí spoločnosť verný pes Rudo.
Čo si vyštudoval a kam viedli tvoje kroky po škole?
Tri roky som študoval medzinárodný obchod a dva roky cestovný ruch. V tom som mal vždy jasno. Vždy som chcel robiť cestovný ruch. Myslím, že ten čas v škole som využil dobre, stále som niekde bol, v lete medzi semestrami ale aj počas semestrov.
Kde napríklad?
Bol som na stáži na slovenskej ambasáde v Londýne, v rámci programu Leonardo da Vinci som robil destinačný marketing a pracoval vo Viedni pre agentúru CzechTourism. Prezentoval som tak Česko v Rakúsku. Potom som pracoval v eventovke v Bratislave a doštudoval diaľkovo. Organizoval som tip top zahraničné výjazdy a konferencie pre slovenské firmy a luxusné cesty pre individuálnych klientov. Tam som zostal dlhšie, aj po skončení školy, naučil som sa organizovať cesty pre naozaj náročných klientov, mám na to dobré spomienky. Chcel som však ešte vyskúšať prácu v hoteli a tak som odišiel na rok na Maltu a na rok do Frankfurtu, čiže tam viedli moje kroky po škole.
To je pomerne široké spektrum a najmä dobre využitý čas. Čo ťa vôbec k cestovaniu priviedlo?
Tie základy prišli asi so starými rodičmi. Bol som najmladší z rodiny, starí rodičia ma rozmaznávali, brávali ma do Tatier a na výlety. Pamätám si to ako také malé expedície, príprava, balenie, cesta, ten zvuk vlaku. So starým otcom sme sa chodili pozerať, ako stavajú hotel Forum. To som mal tak päť rokov a tam asi vznikol ten záujem o hotelierstvo a hotely. No a videl som to aj doma. Strýko s rodinou žil päť rokov v Číne, druhá časť rodiny v Alžírsku a môj otec dlho pracoval na Ukrajine a v Poľsku. Tak som to bral tak, že ten svet je proste tam a chcem ho vidieť tiež.
Ako si vlastne s touto „drogou“ akou je cestovanie začal reálne koketovať?
V prvej triede na strednej, to bol tak september, sa ma rodičia opýtali, či by som nešiel na rok do USA. A ja že nie, nikdy! A potom, asi tak v decembri, som sa zľakol, že prepadnem z fyziky a nezapadnem do výberovej triedy, a tak som si povedal, že OK, zdrhám :) Veľká vďaka rodičom za túto príležitosť samozrejme. Niečo také v šestnástich rokoch jednoducho ovplyvní ďalšie smerovanie. No a od vtedy to už išlo. Drogu som dávkoval viac a viac. Rôznymi dobrovoľníckymi projektami, work and travel, zahraničnými semestrami a neskôr prácou, až som si vo Frankfurte tak nejak dva roky pred tridsiatkou uvedomil, a som veľmi rád, že som si to uvedomil, že droga začína mať aj negatívne efekty a tak som naplánoval návrat domov. Vedel som, že budem chcieť cestovať ďalej, pracovať v cestovnom ruchu, ale s tým, že základňu budem mať doma, v Bratislave. Každá cesta mi však niečo dala a niekedy aj zobrala, no predovšetkým som si uvedomil, že svet je veľký a treba to využiť, nemyslím len na cestovanie, ale tak celkovo :)
Poznáme ťa ako sprievodcu Victory Travel. Ako dlho sa tejto práci venuješ a ako si sa k nej dostal?
S Victory Travel pracujem už také 4 roky. Vďaka pani Pribylincovej (ďakujem!) som sa stretol s Jurajom Uvírom a začal robiť pomocné práce. Pomáhal som napríklad s katalógom a náhodou sa opýtal, či by nebol priestor na pár trás, ktoré poznám a vedel by som ich spracovať do zájazdu a tiež odsprevádzať. A tak som pár pripravil. Nasledujúcu sezónu sa takto zrealizoval zájazd Albánsko a Kosovo. Mám na to fakt pekné spomienky. Osem dám, náš šofér Gazi a ja na cestách po Kosove a Albánsku. Bol to môj prvý zájazd pre Victory a bol som z toho v poriadnom strese. Našťastie zájazd dopadol výborne a odvtedy sa to začalo rozbiehať viac a viac.
Čo na tejto práci miluješ?
Je to krásna práca. Najkrajšie je, ak vidím, že sa ľuďom páči, že si to užívajú. Je to príležitosť sprostredkovať zážitok. Prípadne presvedčiť človeka, že zvládne aj fyzickú aktivitu, o ktorej mal pocit, že je nad jeho sily. Páči sa mi aj proces prípravy, pretože ma to núti čítať si o krajinách, píšem si k zájazdom poznámky o všetkom možnom. Už je to viac ako tristo strán a ich počet stále rastie. Zájazdy sprevádzam a aj si ich organizujem, čiže pripravujem a hľadám riešenia, program, ubytovanie, atď..
Čo je na práci sprievodcu naopak najnáročnejšie?
Samozrejme každá práca má svoje pre a proti. Často počúvam – Filip veď ty si vlastne stále na dovolenke a keď nie si na dovolenke, tak máš dovolenku doma. Na tom sa vždy pobavím a v momente si spomeniem na vypäté situácie, ktorých nie je málo. Základom je však zostať aj v negatívnom momente vždy pozitívny a s odstupom času už ani tie vypäté situácie nie sú až takou tragédiou.
Skôr mi robia zle také pohľady niekde v Bolívii alebo Peru, keď vidím babku na ulici, ako od rána do noci predáva žuvačky a sladkosti a okolo ide skupinka turistov a aj tak si tú sladkosť kúpia v supermarkete. Čiže sa zamyslím nad negatívami cestovného ruchu. To potom rozbehne kolobeh myšlienok, na tému, čo je vlastne dobré a čo zlé. Na zájazde v Peru rozprávam o spisovateľovi – Mario Vargas Llosa – Peruáncovi európskeho pôvodu a kandidátovi na prezidenta Peru v roku 1990, ktorý získal Nobelovu cenu za literatúru. Konečne od neho niečo čítam a myslím, že kniha Rozprávač, aj keď nedáva priame odpovede, je zaujímavá, lebo je práve o tých myšlienkach a takom tom začarovanom kruhu na tému – čo je dobré a čo zlé.
Čo s tebou môžu klienti Victory Travel uvidieť?
Teraz najčastejšie sprevádzam krásny zájazd Peru – Bolívia – Čile. Viackrát som absolvoval zájazdy Argentína – Uruguaj – Brazília, Škótsko, Albánsko s Kosovom. Ale tiež aj Ekvádor + Galapágy, Strednú Ameriku, Kaliforniu a Nový Zéland.
Čo ti chýba najviac zo Slovenska, keď si preč a ako často sa vraciaš domov?
Chýbajú mi bežné veci. Na zájazdoch máme program od rána do večera. Tak mi niekedy chýba pohodová nedeľa – zobudiť sa, pozrieť si Svet v obrazoch, ísť na výlet do okolia Bratislavy. Bývam v centre a mám také trasy – nazývam to kolečká. Pešie, bežecké a na longboard. Napr. z Mariánskej cez Starý Most cez obľubený letný podnik Sun Deck na Dunaji a naspäť do mesta. Bratislavu mám veľmi rád a veľa miest v Bratislave mi potom na cestách chýba. Ale je to také príjemné chýbanie, že si poviem – za chvíľu som doma a pôjdem na palacinky do Lacinky, do Funusu, cez Slavín na Palisády a ešte niekam do centra :) Bratislava je super! Nebývam však preč tak dlho. Spolu to vychádza tak na polovicu roka. Dlhší jarný výjazd, pauza, letný výjazd, pauza, dlhý jesenný a medzitým ešte nejaký nečakaný zájazd alebo dva.
Ako tieto odlúčenia znáša tvoj psík? A kto ti ho počas ciest stráži?
Ruda strážia rodičia. A ako to znáša? No má to chudák ťažké, je vlastne v takej striedavej starostlivosti. Ale nie, je tam ako na dovolenke, tam sa má dobre. Myslím, že už vie, že má také dve domácnosti. Ale môj kufor nemá rád, to mi je jasné. Keď ho vytiahnem, ľahne si doňho.
Ako teda vyzerá tvoj bežný deň, keď zrovna nesprevádzaš?
Keď som doma medzi zájazdmi, mám v hlave taký zoznam aktivít, ktoré chcem robiť a snažím sa robiť, aby to bolo rôznorodé,. Bežný deň záleží od veľa vecí, povinností, počasia.. Ak sa dá, zabehnutým rozvrhom sa snažím vyhýbať. Ale ideálne je, keď sa zobudím v rozumnom čase, dám si bežecké kolečko s Rudom cez mosty, naraňajkujem sa, pracujem, ale tak primerane, aby sa veci hýbali, ale aby ma z toho nebolela hlava :) A večer zas nejaký pohyb, nemusí byť športový, ale niečo robiť, či už vonku alebo doma. Teraz som si napríklad triedil fotky, tak mi ani nevadilo, že sedím doma.
A na záver: Je niečo, čo by si chcel ľuďom odkázať?
Majte sa dobre, tešte sa, trochu spomaľte. Nehľadajte zážitky len podľa vzdialenosti destinácie. Môžete ísť na druhú stranu zemegule a nezažiť tam absolútne nič a môžete ísť na výlet v rámci Slovenska a zažiť tak veľa.
Ak aj vás Filip inšpiroval, môžete sa s ním stretnúť na týchto zájazdoch
