V podstate úplne normálny chalan, ktorý rád a veľa cestuje. Keď má čas, chodí na koncerty, festivaly a do kina na klubové filmy. Neohrdne dobrým oroseným čapákom a rád sa stretne s pohodovými ľuďmi, s ktorými si má čo povedať. Mrzí ho však, že má akosi menej času na čítanie kníh.
Čo si vyštudoval a kam viedli tvoje kroky po škole?
Vyštudoval som žurnalistiku na UKF v Nitre. Počas školy som praxoval v rôznych médiách, no keďže som sa venoval najmä filmu a kultúre, nájsť si po promóciách lepšie platenú prácu bolo ťažšie, nakoľko o kultúru (nemyslím tú televíznu) u nás nebol a stále nie je veľký dopyt. Po škole som skončil s prácou v regionálkach a odišiel som do Čiernej Hory do Podgorice do tamojšej najväčšej neziskovky, kde som stážoval v programe Médiá a komunikácia. V podstate som mal stále v hlave, že sa k novinárčine vrátim.
V súčasnosti však pôsobíš v turizme. Čo ťa k tomu priviedlo?
Počas školy som chodieval na letné brigády, ale asi to bola práve tá Čierna Hora. Môj projekt nebol veľmi úspešný a sedieť v kancelárii sa mi nechcelo. S vedením sme sa dohodli, že budem dostávať svoj plat, ale budem mať 3 týždne na cestovanie a týždeň strávim v office. Tak som vystrčil palec a vyše pol roka som stopoval po Balkáne, robil som couchsurfing, stretával ľudí, veľmi som neriešil, kam pôjdem zajtra a keďže som nechcel, aby sa naši báli, domov som radšej poslal pohľadnicu priamo z Kosova, akoby som im to mal zavolať dopredu. No a tam som sa cestovaním akosi „nakazil“.
Až tak, že si odišiel na 4 roky do Číny?
Po Balkáne som začal robiť pre jednu jazykovku, ale nebolo to ono. Podal som si prihlášku cez organizáciu AIESEC, chcel som ísť niekam do Rumunska, lebo tam žila Maria z Rumunska, ktorú som stretol v Srbsku (smiech). To ale nevyšlo a keď sa ozvali s ponukou s celkom fajn platom z Číny, nezaváhal som. Sľúbili mesto s palmami, plážami a morom, podpísala sa pod to Heaven (čo som bral vtedy ako znamenie – to som ešte nevedel, že v Číne postretám Hamburgerov, Batmanov, Dikobrazov a dokonca decko, čo sa volalo Bolesť brucha). Ale vlastne mi mail od Heaven mi zmenil život. No a v Ázii už bol čas na cestovanie a objavovanie. Letenky sú tam lacné a môj batoh bol vždy pripravený. Tak som sa tam za takmer 4 roky nalietal dosť.
Čo ti dal pobyt v tejto pre nás tak vzdialenej krajine?
Čína je nielen zážitok, ale i skúsenosť, no najmä škola. Škola trpezlivosti a života. Tam som sa naučil, že neexistuje „nedá sa“, pretože všetko sa dá, len si za tým treba ísť a trochu chcieť. Nikdy a nikde som nezažil toľko vzostupov, no najmä pádov, ako tam. A to človeka zocelí. V Číne dostane šancu každý, je to krajina neobmedzených možností.
Ako si vnímal túto odlišnú kultúru?
Na začiatku som sa im snažil porozumieť. Mne to ale veľmi nešlo. Po 3 rokoch tam nemôžem ani jedného Číňana označiť za bližšieho priateľa. Ale zvykol som si takmer na všetko – na pľutie na verejnosti, močiace deti po meste, krik, naučil som sa niečo po čínsky a hrdosť, po tom, keď som sa vedel pohádať s neochotným taxikárom si píšem do highlightov svojho života (smiech).Nikdy som si však nezvykol na vzduch tam a fakt, že nech sa akokoľvek snažím, vždy tam budem len cudzinec. Ani na ryžu si neviem zvyknúť (doteraz ju neviem pripraviť), no som rád, že práve Čína ma prinútila dospieť Osamostatniť sa, uvedomiť si hodnoty svoje i ostatných, ceny priateľstiev tu doma a naučil som sa variť. A ešte som i schudol! (smiech)
Vrátil si sa však domov. Čo ťa k tomu viedlo?
V Číne je iné úplne všetko, no vypichol by som mentalitu. Povedať Číňanovi vtip, ktorý by pochopil, to doteraz neviem. Takisto ja nechápem tie ich. Na začiatku ma všetko fascinovalo, i to, ako mi v metre dievčina vytrhla spopod rozopnutej košele chlpy z hrude (oni veľmi nezarastajú). Neskôr sa mi však znepáčil vývoj tamojšej kultúry, pretože som mal pocit, že materiálno tam úplne pochováva duchovno a mnohí tam by za peniaze zapredali nielen seba, ale i svoju matku. Po 3 rokoch to bola krajina, ktorú som miloval, no zároveň nenávidel a odísť odtiaľ bolo asi najťažšie rozhodnutie v mojom živote. No neľutujem !
Poznáme ťa ako sprievodcu Victory Travel. Ako si sa dostal k sprevádzaniu?
Nesprevádzam roky, nakoľko som sa po 4 rokoch v Ázii vrátil domov len pred necelým rokom, venoval som sa jazykovke a svojmu cestovateľskému projektu zazisvet, kde cestujeme s kamošom po svete a natáčame videá a striháme videodokumenty z našich ciest. Do Victory som sa dostal cez svoje cestovateľské skúsenosti, skvelému bossovi Jurovi Uvirovi, ktorý mi dal šancu a svoje rady a Ivke Chandogovej, inak najlepšej sprievodkyni po Číne, ktorá mi Jura predstavila.
Čo na tejto práci miluješ a čo je na nej naopak najnáročnejšie?
Som celkom socializačný typ a mám rád ľudí. Mám rád, keď sa zíde fajn partia a ten výlet si užijú. Keď sa plavíte po Halong Bay a ten človek má slzy v očiach, pretože ste mu tým splnili sen. Pretože aj o tom je tá práca a o tom je Victory, o plnení snov, ktoré sa vám zdajú tak vzdialené a nezrealizovateľné. Ale všetko ide, keď sa chce, a my to dokážeme.
Mnohí si myslia, že pre sprievodcu je to dovolenka – najmä z našich fotiek na FB a Instagrame. Je to ale v prvom rade obrovská zodpovednosť. Za skupinu, za seba, za výlet, za nás ako firmu. Je to o skúsenostiach a vedomostiach, ktoré máte. O kvantách informácií, ktoré musíte poskytnúť, hoci nie sme wikipédie ani google, o problémoch a problémikoch, ktoré musíme riešiť a ktoré zákazníci nevidia. Sú na dovolenke a my sme v práci. V tom autobuse, ktorý vás vezie na letisko a v tom momente vám práve začína dovolenka, nám začína práca. 16 dní vašej dovolenky je pre sprievodcu 16 dní nasadenia, ale i spokojnosti z dobre vykonanej práce, pretože táto práca má zmysel.
Dá sa vôbec počas takejto profesie udržiavať plnohodnotný vzťah?
Z Číny som sa vrátil aj pre to, že som sa chcel usadiť a nájsť si frajerku. Usadiť som sa usadil, frajerku opäť nemám. Namiesto toho ma najmä na lokálnych trhoch opeľujú najmä kambodžské a vietnamské tetušky, ktoré sú občas celkom haptické a rady vás štipnú i tam, kam by určite nemali. Plnohodnotný vzťah to nie je, ale za niektorými sa rád s času na čas zastavím, keď som tam opäť.
Do ktorej z krajín sa rád vraciaš?
Precestoval som si takmer celú Áziu. No rád sa vraciam najmä do Juhovýchodnej Ázie. Pre ľudí tam, pre jej krásu, ale i takú tú „špinu“, ktorú tam máme. Mám rád, keď veci a miesta nie sú dokonalé a perfektne čisté, mám rád, keď je tam trochu špiny a neporiadku, lebo to je tá atmosféra a pridaná hodnota. A je fajn, keď naši ľudia vidia život, aký tu miestni naozaj majú a aby si uvedomili, že na Slovensku nie je tak zle.
Čo ti počas ciest najviac chýba zo Slovenska?
Halušky (smiech). A náš lenivý uzurpátorský pes, ktorý sa odo mňa nepohne, keď sa vrátim domov k rodičom, rodina, priatelia, pena na pive. A vzduch, ktorý nie je vlhký a teplý.
Ako teda vyzerá tvoj bežný deň, keď zrovna nesprevádzaš?
Pozerám si letenky a občas niekam zaletím. Venujem sa ešte nášmu projektu zazisvet, no a keď som v Bratislave, píšem články, varím, chodím na pivo, po cestovateľských prednáškach a znásilňujem sa do posilňovne. Ázijská ryža ma však vždy nejak „vyziabne“, takže sa už do toho až tak siliť nemusím. Keď som doma u našich, tak ležím vedľa psa a nerobíme NIČ. Mama ma ale rada vykopne do záhrady. Na kopaniciach u babky zas kálam drevo, chodím do lesa a do krčmy Na konci sveta (na koniec sveta totiž nemusíte letieť 20 hodín).
Je niečo, čo by si chcel ľuďom na záver?
To, že sny si treba plniť a vecí sa netreba báť. A najmä ak sú pozitívne naladení a v pohode, bude nám s Victory potešením stráviť spolu nejaký ten čas na cestách!
