Absolútny extrémista z radov CK Victory Travel. Prečo? Precestovali ste už Afganistan krížom-krážom na bicykli, rovnako aj Rudy – obyčajný človek, vyštudovaný politológ s túlavými topánkami. Hovorí, že ak niečo dokáže on, tak potom každý. A presne to ho charakterizuje.
Čo ťa vôbec k cestovaniu priviedlo?
Musím sa priznať, že si ten „proces“ veľmi nepamätám. Ani neviem ako, no zrazu som bol niekde na ceste. Nemal som žiaden impulz, ktorý by som s odstupom času mohol označiť za ten rozhodujúci. Po strednej škole som si požičal od otca nejaké peniaze a jednoducho som išiel. Nikdy ma však výsledný pocit neuspokojil natoľko, aby som nešiel znovu. A asi tak nejak sa „cestovanie“ stalo mojím životným štýlom.
Na svoje expedície vyrážaš na bicykli. Ako často ťa to „ťahá“ von a čo všetko si už prekrižoval?
Raz, či dva krát do roka. Nezbieram krajiny a radšej sa vraciam tam, kde sa mi najviac páči. Pre ľudí to môže vyzerať, že vyrážam na opakujúce sa cesty, ktoré sú podobné tým predošlým. Ja totiž necestujem pre cestovanie samé, ale pre môj dobrý pocit. A od začiatku to bolo pre mňa najmä o slobode a o tichu. Vždy som hľadal slobodu, a to myslím v metafyzickom slova zmysle. Ďalšou pohnútkou bolo ticho. Vždy som chcel ticho ďaleko od ľudí a ruchu miest. Bol som viackrát v Afrike, v Číne, Pamíre. Rád spomínam na Afganistan.
Ako dlho trvá príprava takej expedície na bicykli? Čo nesmie v tvojej výbave chýbať?
Pripravujem sa postupne celý rok. Ale intenzívne asi týždeň pred odchodom. Vtedy zisťujem čo všetko asi nestihnem vybaviť a je pravda, že veľakrát pripravujem veci na poslednú chvíľu. Tak ako je posledný týždeň pred odchodom rušný tak sú prvé okamihy, keď sa ocitnem sám, tiché. Zrazu mám od všetkého pokoj a už iba rozmýšľam, čo som zabudol. Vtedy sa začína moja dovolenka. Mám so sebou vždy všetko, čo potrebujem na prežitie: stan, spacák, karimatku, varič, ešus, jedlo aspoň na 10 dní, dezinfekciu vody, náhradné diely na bike, ale aj cepín, mačky, lano, sedák.. Nie som vyznávač „ultraľahkého“ cestovania. Keď odchádzam, je to logistická nočná mora, prepraviť na iný kontinent vyše 60 kg materiálu.
Sú momenty, kedy chceš so všetkým skončiť a otočiť to naspäť domov?
Ja mám krízu stále. Presne tá istá sila, ktorá ma tlačí ísť dopredu, ma ťahá domov. Som vždy nespokojný, možno táto nespokojnosť ma ženie dopredu a naopak zase domov. Rád objavujem moju domovinu po nejakom čase. No po dvoch týždňoch doma zase cítim, že chcem ísť preč …
Čo ťa najviac poháňa ďalej?
Maličkosti obyčajného dňa.
Ktorá z navštívených krajín si ťa získala najviac, resp. je bežným smrteľníkom málo dostupná?
Úplnou náhodou som sa dozvedel o africkom Čade a ani som sa nenazdal a ocitol som sa v tejto Stredoafrickej krajine. Spolu som tu prešiel vyše 4500 km. Z toho 500 km v púšti. Do krajiny cestuje minimum turistov a na bicykli tak hlboko v Sahare určite dlho nikto nebol. Ak si mám pohladkať svoje ego, tak určite týmito dvoma cestami do Čadu. Každý okamih som cítil, že som v krajine, kam sa nedostane hocikto. A na bicykli som tam vyzeral ako najväčší exot. Neviem sa dočkať, kedy tam pôjdem znova.
Cesta do Čadu bola teda najzaujímavejšia, ale aj najnáročnejšia zároveň…
Podcenil som, aká krutá môže byť púšť. Druhá cesta do Sahary bola pre mňa hraničným okamihom. Niekoľko dní som mal púštnu búrku a iba zopár litrov vody. Búrka bola taká silná, že zastavila akúkoľvek dopravu. Nemohol som ani sledovať vyjazdené stopy, ktoré boli zafúkané. Ten moment ako som sa schovával za divým datlovníkom a modlil sa za lepšie počasie, zostane navždy v mojej pamäti. Proti prírode sa nedá bojovať. Zostáva iba modliť sa, aby to najhoršie prešlo rýchlo.
Rudy, poznáme ťa ako sprievodcu Victory Travel. Ako dlho sa tejto práci venuješ a ako si sa k nej dostal?
Keď som bol v Afrike, v Zimbabwe, stretol som Tibora so skupinou. Ponúkol mi tento job a tak od roku 2011 sprevádzam hlavne Afriku, no môžete sa so mnou stretnúť aj v stredoázijských krajinách.
Čo na tejto práci miluješ a čo je na nej naopak najnáročnejšie?
Ja to vôbec nevnímam ako „job“, prácu. Pre mňa sú všetci, ktorí prídu na zájazd ľudia, čo chcú cestovať. Ja neriešim či príde nejaký „pracháč“. Afrika je Afrikou aj bez nás. Ja sa iba pokúšam ukázať jej krásu. Nepohodlie a problémy sú iba nevyhnutnou daňou, ktorú musí každý zaplatiť v momente, keď sa z turistu stáva cestovateľ.
Je niečo, čo ti zo Slovenska na cestách chýba?
Nemávam pocity, že by mi niečo chýbalo. Možno môj záchod…
A na záver: Je niečo, čo by si chcel ľuďom odkázať?
Neviem presne, kto vyslovil tento citát, no páči sa mi: „Zážitok nemusí byť krásny, hlavne že je silný…“
