Marcela je slobodná duša, zvedavá, tvorivá, náročná na seba a svet. Jej dušu, telo a žalúdok živí cestovanie, joga, čokoláda a výroba šperkov. Vždy chcela niečo iné, ako to, čo mala vo svojom Slovenskom svete. 4 roky dozadu sa preto odsťahovala do Indonézie, kde sa učí žiť podľa hlasu svojho srdca.
Čo si vyštudovala? Kam viedli tvoje kroky po škole?
Už od detstva som mala jasné, že jediné, čo naozaj chcem robiť je cestovať. Študovala som jazyky, neskôr manažment cestovného ruchu. Keď som mala 11 rokov, chceli ma zamestnať v českej cestovke, celý ich katalóg som poznala naspamäť. Takže odvtedy bola organizácia rodinných dovoleniek v mojej réžii. Velikánske ďakujem mojim rodičom, ktorý mi vždy dali šancu realizovať sa a rozvíjať, objavovať mnohostranné, veľakrát protichodné talenty a záujmy.
Po vysokej škole som sa z rodných Košíc presťahovala do Bratislavy, kde som strávila 4 roky, pracovala v rôznych odvetviach, prekvapivo aj v cestovnom ruchu A tu som zistila, že moja duša sa nudí, a telo stagnuje, pribrala som 10 kíl, neprečítala viac ako 1 knihu za rok a silno som si zaželala zmenu.
Vysnívanou zmenou bol teda odchod do Indonézie? Ako sa niečo také stane mladej babe zo Slovenska?
S pohárom vína v ruke! Ďeň pred uzávierkou prihlášok na štipendijný program mi kamoška povedala príbeh dievčiny, ktorá odišla študovať fotografiu na Bali. Zohnať vysvedčenia, diplomy, lekárske potvrdenia, fotky a motivačné listy, všetko do 12. hodiny nočnej nasledujúceho dňa. A potom už len polročné čakanie na výsledky. Tu bol prvý stret s indonézskou kultúrou. Podanie v novembri, výsledky mali byť zverejnené v januári. Vo februári oznámili, že to bude február…a v marci, že to bude apríl. 7. mája som na extrémne slabom pripojení prijímala mail o prijatí na štúdium tradičného indonézskeho tanca na Jávu, do mesta Jogjakarta. Dlho som si nebola istá, či idem do Jakarty, alebo kam vlastne
Aké boli začiatky života v novej krajine?
Veľmi rada spomínam na začiatky života v tomto – pre mňa raji. Výhodou bolo, že som okamžite dostala v balíčku štúdijného programu aj dokonalých a vtipných kamarátov pozbieraných z celého sveta. Nádherné, slobodné mladé duše. Všetci boli mladší ako ja, veselí, nezaťažení, slobodní. Začali nespočetné výpravy, dobrodružstvá, sopky, západy a východy slnka, noci na pláži a hodiny posedávania, ako ináč- na zemi.
Kedže som sa vôbec nemusela nikam plašiť a hnať, mohla som si s nadhľadom a humorom užiť spoznávanie tak rozdielnej a čarovnej kultúry, akú Indonézia ukrýva. A to stále trvá, niet dňa, aby ma niečo nezaskočilo, alebo nerozosmialo.
Čo Ťa nadchlo a inšpirovalo a na čo si si naopak musela zvykať?
Napríklad Ázia funguje na zaujímavom obchodnom modeli. Ak si otvorím obchod s topánkami, za rok bude celá ulica plná obchodov s topánkami. A tak máte v meste napríklad ulicu kvetov, ulicu medailí a trofejí, jednu plnú CDčiek, alebo drevených truhlí a naprílad aj matracov, či zrkadiel. A teraz si predstavte úlohu zariadiť si dom v takomto meste, kde ste týždeň a naviac takmer nik nerozpráva po anglicky. No a do toho bojujete o prežitie na skútri v premávke najľudnatejšieho ostrova sveta.
Podeľ sa s nami o jednu z tvojich príhod.
Pekná spomienka je príhoda, keď som si objednala sklo do chladničky, podľa prekladového slovníka som pochopila, že sklo mi donesú „besok“, teda zajtra. Po celom dni čakania na doručenie, mi oznámili, že to bude „besok“, teda to vám slovník nepovie. „Besok“ znamená zajtra, ale zároveň budúci čas ako taký. Môže to byť o týždeň, aj o rok. V Indonézii je priam nemožné dohodnúť sa na presných termínoch a ak sa tak aj stane, neočakávajte splnenie.
Jediné na čo sa môžete v tejto krajine spoľahnúť je široký úsmev od každého, koho stretnete. Ono to nakoniec vždy všetko nejako zázračne funguje. A finálne ešte lepšie ako by sme si sami vedeli naplánovať. Dodnes to vnímam ako veľkú duchovnú univerzitu. Učím sa tolerovať, neočakávať. Žiť v prítomnosti a riešiť všetky otázky operatívne. A s úsmevom. Naozaj som často prekvapená výsledkom. Ak sa riadime striktne našou ideou, oberáme sa o kreativitu, o širší záber vnímania sveta.
My ťa poznáme ako sprievodkyňu CK Victory Travel. Ako dlho sa tejto práci venuješ a ako si sa k nej dostala?
Ako som spomínala, cestovanie mi bolo profesiou, koníčkom aj štúdiom. Už na VŠ som sprevádzala po Európe. Náhodné zoznámenie s dnes už skvelým kamarátom Jurkom Uvírom počas štúdií na Jáve, len dalo voľné pokračovanie môjmu profesionálnemu „vandrovaniu“, tentokrát pre CK VICTORY TRAVEL. Práca sprievodcu je fantastická. Len si cestujete a ešte vás za to platia. ŽARTUJEM!! Je to práca, ako každá iná. Vyžaduje si neustále samoštúdium, vysokú dávku empatie, trpezlivosti a na pleciach nesiete obrovskú zodpovednosť. Práca, kde ste v plnom nasadení okolo 16 hodín denne, niekedy aj mesiac bez jediného dňa osobného voľna. Na konci takejto „šichty“ snívam o tom, ako si pustím obľúbenú hudbu, zapálim sviečku a vonnú tyčínku a oholím si pokojne nohy, bez toho aby som sa porezala
Na prácu sprievodcu musíte mať určité predpoklady, koniec koncov ako na každú inú prácu na svete.
Pre mňa osobne je cestovanie, v kombinácii s poznávaním nových ľudí duševná potrava. Neexistuje stav absolútneho poznania faktov a tak nikdy nepociťujem stereotyp, nudu alebo vyhorenie.
Aké je to sprevádzať turistov po svete?
Je to práca s ľuďmi, denne musím zodpovedať stovky otázok a s úsmevom prekúsavať situácie, ktoré majú ostať pre dovolenkára neviditeľné. Niektorí klienti občas vedia byť nároční, zákerní a nevďační. Snažím sa nebrať si to osobne a sústredím sa na to pozitívne, čo každý jeden v sebe ukrýva. Zakaždým keď vidím úprimný úsmev, nadšenie, a prejav zvedavosti, viem, že táto práca má obrovský zmysel. Som vďačná za každého jedného, ktorý nám daruje svoj vzácny voľný čas. Ja osobne sa snažím hlavne o to, aby si ľudia odpočinuli duševne od starosti bežných dní, naše programy sú pestré a časovo náročné. Okrem zaujímavých faktov poukazujem na rozdiely denného života v Ázii. Každý si z toho vybere niečo inšpiratívne pre seba a nový obzor si vezme aj domov do svojho pôvodného života. Tým si nasadzuje krídla a môže lietať s väčšou ľahkosťou.
Ako vyzerá tvoj deň keď nepracuješ?
Doma som na Bali, takže sem sa čo najrýchlejšie vraciam po skončení zájazdov. Mám tu priateľa, mnoho kamošov, ktorí sa životom v takej diaľke stanú vašou rodinou. Ráno cvičím jógu, pijem véééľa kávy, momentálne staviam svoj vysnený domček, vyrábam šperky, a takmer každý deň, keď neprší naložíme psíky na motorku a smerujeme na západ slnka na pláž. S obrovskou vďakou, pokorou a láskou milujem svoj život, každým dňom viac a viac, so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s nehodami na motorke, mysterióznymi vyrážkami a zvláštnym hmyzom, čo občas priklusá/ priplazí sa/priletí…
Spomínala si, že cvičíš jógu . Pripravila si pre CK VICTORY TRAVEL tiež jógové pobyty v Indonézii. Ako Ti prišla do života?
Jóga, to Vám je zázračný liek na telo a dušu. Prešla som ku jóge veľmi plynule od tanca, čisto fyzicky, ako milovník krásy tela a ladnosti pohybov. Až po niekoľkých rokoch som pocítila spirituálny aspekt praktizovania tohoto krásneho umenia. Je to takmer 10 rokov, čo som sa s jógou zoznámila a silne pochybujem, že sa niekedy my dve rozlúčime.
Veľmi ma tešia pozitívne ohlasy na Jógové pobyty, ktoré organizujeme. Je to cestovačka, dobrodružstvo, spojené s každodenným cvičením, takže sa vrátite bohatší na zážitky a ľahší na váhu. A to stojí za to, že ?
Ešte nám povedz, čo Ti zo Slovenska chýba a ako často chodievaš domov?
Jednoznačne rodina. Niekedy, keď sa nevidíme už takmer rok nastane neopísateľne silná potreba ich fyzicky objať a ovoňať. V najbližších dňoch môj brat s priateľkou očakávajú prírastok, to bude istotne krásny dôvod chodiť domov častejšie ako raz do roka. Asi zaradím do programu najbližšie, verím, že zasnežené Vianoce.
Často mi chýba syr, víno a horalka. Kofola. A kapustnica. A..
Marcela, je niečo, čo by si chcela odkázať ľuďom na záver?
Cestujte, cestujte, cestujte. Dobre a zdravo jedzte (čokoláda je podľa mňa zdravá), viac sa usmievajte, nezabúdajte, že sa máme božsky na tomto svete v tejto skvelej mierovej dobe. Hrajte sa hry, plánujte si šialené veci, tancujte, spievajte… A každý deň vyčarujte minimálne jednému človeku úsmev na perách. Zmení vám to život, za to vám ručím.
Možno, že aspoň jeden z vás sa na moment usmial pri čítaní týchto riadkov.
Ak aj vás Marcela inšpirovala, môžete sa s ňou stretnúť predovšetkým na zájazdoch v Indonézii a iných ázijských destináciách.
