Človek z mäsa a kostí ako každý iný. Svet je jej ihriskom a príležitosti, ktoré sa k nej dostávajú (alebo ktoré občas cielene vyhľadáva) sa snaží premeniť čo možno najlepšie. Baví ju žiť naplno so všetkým, čo k tomu patrí. Skúsenosti, noví ľudia, široké škály emócií, ktoré neprestajne prežíva, ale i výzvy, ktorým nastavuje tvár. Viac než len žiť, sa však snaží užívať si to tu! Nech dá, ako sama hovorí, tomu plynúcemu času o niečo vyššiu hodnotu. Aby raz keď sa obzrie, bude si môcť povedať: „Tak, stálo to za to a bolo to farebné! Oplatilo sa narodiť sa mi tu (keď som už inak nedala).“
Čo si vyštudovala a kam viedli tvoje kroky po škole?
Môj odbor absolútne nesúvisí s tým, čo momentálne robím. Aspoň nie primárne. Vyštudovala som masmediálnu komunikáciu a reklamu v Nitre. No mnohé zo školy rozhodne využívam v praxi aj naďalej. Najmä semestre psychológie (haha). A komunikáciu, i keď trochu z iného súdku.
Roky na výške som sa snažila využiť na cestovanie čo možno najviac. Takto som šla napríklad v rámci manažérskej stáže aj do indického Bombaja. Práve India sa mi dostala pod kožu natoľko, že som sa tam po štátniciach vybrala študovať jazyk hindi v rámci štipendia Indického veľvyslanectva v Bratislave.
Môžeš nám tento jazyk trochu priblížiť? Nie je obvyklé, že by sa niekto vybral učiť zrovna hindi.
Hindi je pomerne jednoduchý jazyk, ktorý má svoje jasné pravidlá. Na rozdiel povedzme od jazyka thajského, nie je tónický a tak si netreba príliš lámať hlavu s tým, ktoré slovo ako posadím. Zapisuje a číta sa ako u nás, čiže zľava doprava, preto si v hlave nemusíte ani prepínať „tlačidlo smeru“. A píšu ako počujú. Jediné čomu treba venovať trochu času, je naučiť sa písať a čítať znaky. Najmä ich spájanie. Tento proces je však veľmi hravý a bavil ma. Všetky znaky sa píšu pod linajku, nie na ňu. Vyzerá to teda, akoby z nej písmenká viseli. Čo ma ale zarazilo je, že namiesto bodky píšu zvislú čiaru. Nevedela som si na to zvyknúť. Nanešťastie, v súčasnosti tento jazyk už dlhšie aktívne nepoužívam, a tak mi mnohé vyšumelo z hlavy. Stále si však viem po hindi nakúpiť a pozjednávať ceny (čo je obzvlášť užitočné), či nadviazať ľahšiu konverzáciu. S porozumením je to o niečo jednoduchšie :)
Ako by si sa teda po hindi predstavila?
V dobe mobilov sa dnes už bežne používa transliteráca devanágrí (ako sa hindská abeceda nazýva) do latinky. Je to rýchlejšie a splní to svoj účel, čo znamená, že tomu človek porozumie a informácia je odovzdaná. Ak by som teda chcela povedať, že sa volám Martina a pochádzam zo Slovenska, môžem to zapísať aj takto: Mera naam Martina hai, main Slovaakiya se hum [Mera nám Martina he, me Slovakia se hum]. Oveľa krajšie to ale vyzerá zapísané nasledovne: मेरा नाम मार्टिना है मैं स्लोवाकिया से हूँ ꞁ
Ako si vlastne s touto „drogou“ akou je cestovanie, začala reálne koketovať? Ako sa cestovanie stalo tvojim životným štýlom?
Ťažko povedať. Nepamätám si ten moment, ktorý by urobil hrubou čiarou predel a určil, že tak a odteraz je cestovanie tvojím životným štýlom. Je však pravda, že hneď po maturite som začala koketovať s ďalekejšími svetmi, než mi boli dovtedy známe. Bolo zrejme prirodzené, že sa časom stupňovala nielen kvantita ciest, ale aj ich intenzita. Ako keď sa nabaľuje snehová guľa valiaca sa dole svahom. Vo väčšine krajín som sa snažila prežiť dlhšie obdobie, aby som im lepšie porozumela (samozrejme pokiaľ priestor a podmienky dovolili). Tým som zabránila instantnosti zážitkov. Až to vyústilo do momentu, kedy som viac v zahraničí ako doma. K Slovensku mám však vrelý vzťah, pravidelne sa tam vraciam a v kútiku duše dúfam, že sa tam raz vrátim natrvalo. Aj keď cestovať úplne už neprestanem nikdy. Uvidíme ako sa veci „vyvŕbia“ a čo mi príde do cesty. Nechávam plynúť.
Čo ťa vôbec k cestovaniu priviedlo?
Už odmalička sme s našimi chodievali na rôzne výlety, či dovolenky k moru. Boli sme vcelku aktívna rodina. Prišlo mi teda absolútne prirodzené poznávať svet aj naďalej.
Momentálne žiješ už pol roka na Srí Lanke. Prečo práve táto časť sveta?
Dostala som pracovnú ponuku, vďaka ktorej som sa mohla na chvíľu zastaviť a usadiť sa na jednom mieste na viac ako 2 dni, či týždeň. Bola som už totiž v štádiu, kedy mi chýbal stereotyp a denná rutina. Pravidelný režim je skutočne dôležitý. Ráno sa zobudiť, osprchovať, naraňajkovať, ísť do práce a ísť zase domov, na to isté miesto. Mať priestor, kde si môžem zložiť veci z toho jedného kufra čo mám a jednu posteľ, v ktorej budem spávať. A tak som si to všetko dopriala. Inak by som vyhorela a príliš sa vzdialila samej sebe. Fajn skúsenosť. No už teraz viem, že to tu rozhodne nebude moja konečná zastávka :)
Dopočula som sa, že máš tiež blízko k meditáciám, je to pravda?
Áno, prvýkrát som sa s meditáciou a jógou stretla ešte na základnej škole v rámci („až“) jednej hodiny telesnej výchovy. Kiež by ich pre decká bývalo u nás viac. Bližšie som však meditáciu spoznala až v Indii. Čítala som knihu Holy Cow od Sarah MacDonald. Práve tu opisovala skúsenosť s tzv. vipassana meditáciou. Po tom, čo som začala pracovať ako sprievodkyňa, a teda začala pracovať s ľuďmi a bola pod väčším tlakom (keďže byť sprievodcom je síce skvelý job, no nezaobíde sa bez stresových situácií), potrebovala som aj viac času osamote so svojim vnútrom. 10 dní v tichu, bez možnosti rozprávať, ba dokonca bez kníh, pera, či papiera a v meditácii. Tak to vám bol vcelku slušný úlet. Myseľ sa upokojila, vyčistila a vyjasnila, zmysly sa zostrili, bola som kľudnejšia a zmýšľala svižnejšie. Jednoducho paráda! K meditácii sa odvtedy vraciam v pravidelných intervaloch. Jej účinky sú pre mňa a moje (nielen) duševné zdravie, viac než priaznivé. Ideálne v spojení s jógou.
Ako dlho sa venuješ práci sprievodkyne a ako si sa k nej dostala?
Po spomínanom štúdiu hindi som v 2012 cestovala na Srí Lanku, kde som mala byť poľskej kamoške družička na svadbe. To som ale ešte netušila, že si so sebou beriem o suvenír navyše v podobe žltačky typu E. A tak som namiesto mesačného cestovania a oslavovania, skončila v nemocnici. Môžete si o tom prečítať na mojom blogu https://trginova.blog.sme.sk/t/14053/sri-lanka-2012 . Odporúčam najmä obrazovú prílohu. Veci sa nakoniec vykryštalizovali tak, že som namiesto trekovania po Nepále (kam som sa po Srí Lanke chystala), sedela aj so slovenskou doktorkou, ktorá ma prišla vyzdvihnúť v lietadle smer Európa. Doma na mňa doľahla jemná depka a otázky typu „čo budem robiť?“ Úplne mi to naštrbilo plány a najbližšieho pol roka som nemohla nikam odísť, aby sa telo po chorobe zotavilo. Pamätám si to ako dnes. Sediac v kuchyni, prechádzam internetom a čítam všetky cestovateľské články, ktoré mi prídu do rany. A v tom natrafím na ten o Iráne s podpisom CK Victory Travel. Nepoznala som ich, no po kliknutí na stránku som uvidela ikonu kompasu a pod ním slová „Hľadá sa sprievodca“. Jasné znamenie! (aspoň tak som to vtedy videla :)) Aj tak som nemala čo stratiť. Napísala som im teda, či by nemali záujem o niekoho ako ja a priložila svoj životopis. Následne prišla ponuka nezáväzného stretnutia (to aby som náhodou nič neočakávala), ktoré vyplynulo do spolupráce. Až neskôr som sa dozvedela, že ten kompas mali na stránke permanentne :)
Čo s tebou môžu klienti Victory Travel uvidieť?
Je to rôzne. Špecializujem sa najmä na Indiu, keďže mám k nej prirodzene najbližšie. Už v Októbri odchádzame poznávať krásy a špecifiká severnej časti tohto subkontinentu. Som zvedavá, čím nás zas India prekvapí. Vždy si totiž niečo nájde. Práve táto jej premenlivosť ma baví. Okrem nej sú mi však
Ako teda vyzerá tvoj bežný deň, keď zrovna nesprevádzaš?
Podľa toho kde som a v akom intervale za sebou dané zájazdy nasledujú. Niekedy si predĺžim pobyt v danej krajine, aby som navštívila miesta, na ktoré ma to ešte ťahá, alebo zájdem za známymi. Ak som doma, chodím po návštevách a do prírody. Alebo sa vybalím, operiem, opäť zbalím, vymením knihy a materiály a vyrážam ďalej. Prípadne idem do práce (ak v danom období nejakú mám). Vždy sa však snažím dopriať si v rámci regenerácie aspoň deň výdatného spánku a NIČNEROBENIA.
Čo ti najviac zo Slovenska chýba, keď si preč a ako často sa vraciaš domov?
TRESKA! To je pochutina, ktorú zväčša zjem ako prvú hneď po návrate domov. Prirodzene chýba mi aj rodina. No to závisí od toho, ako dlho som preč. Som s nimi v permanentnom kontakte, preto to tak človek nevníma. No ak je to cez pol roka, snažím sa prísť domov aspoň na pár týždňov. Tento rok som bola doma raz. Mám však to šťastie, že mi naši vždy dávali dostatok voľnosti a aj keď možno neboli niektorými cestami úplne nadšení, nestáli mi v ceste a nechali ma ísť. Mám v nich veľkú oporu! A oni vedia, že sa im po čase zas vrátim :)
A čo ti naopak nechýba vôbec?
Možno by sa ľudia u nás mohli o trochu viac usmievať, obliekať do živších farieb a brať život s väčšou ľahkosťou. Je to však každého voľba. Skôr by som mohla doplniť zoznam vecí, ktoré mi po dlhšom pobyte, predovšetkým v Ázii, chýbajú. A to je pitie vody priamo z vodovodného kohútika (a tá chuť!), svieži vánok nielen z klimatizácie, pri ktorom sa môžem zhlboka nadýchnuť a neinhalovať pritom toľko splodín, klíma s oveľa nižšou vlhkosťou vzduchu, zeleň všade navôkol, ale aj sneh a lyže, čisté ulice, Kremnica a jej atmosféra, krytá kanalizácia, menej ľudí a menej áut a tiež to, že doma „nevykúkam“ z davu a som len jednou z mnohých a tým pádom nepútam absolútne žiadnu pozornosť. Na Srí Lanke, kde mám momentálne prechodné bydlisko, je takmer nemožné prejsť ulicou bez toho, že by vás niekto len tak nepozdravil, nepristavil tuk-tuk s otázkou, či nechcete zviezť, nepopiskoval po vás, či minimálne nezazeral a pod. V tomto to majú s Indiou veľmi podobné. Spočiatku to človeku aj lichotí, no po čase ho to začne otravovať, až na záver príde fáza absolútnej ignorácie. Prešla som už všetkými hahaha.
Je niečo, čo by si chcela ľuďom na záver odkázať?
Nedovoľte, aby boli vaše strachy silnejšie, ako túžba po poznaní!
