Môj zájazd po čínskych metropolách skončil a ja som sa rozhodla využiť výhodnú polohu nášho 5-hviezdičkového hotela pre navštívenie neďalekej oblasti Hongkou, ležiacej na západnom brehu rieky Huangpu, ktorá sa stala spojítkom európskej a ázijskej histórie. Mne osobne Šanghaj evokuje ženu, nakoľko je lahodná, zvodná i zradná a tajomná, a preto sa nehnevajte, že budem o nej písať v ženskom rode. Šanghaj v sebe skrýva množstvo príbehov, ktoré sú veľmi zaujímavé a pri jej objavovaní sa cítim ako Robinson Crusoe v betónovej džungli na podpätkoch. Neviem sa nabažiť konverzáciám s lokálnymi ľuďmi, dešifrovaniu lokálneho dialektu Wu, prechádzkam po malých, často zašitých uličkách, či tancovaniu na ulici v rámci večernej prechádzky, kde sa vždy dozvedám viac a viac o životoch ľudí tohto mesta. A pretože som duša zvedavá, vybrala som sa v toto slnečné novembrové ráno obohatiť si svoje vedomosti z čias minulého storočia.
Od útleho veku som sa zaujímala o históriu. Život v našej strednej Európe je neodmysliteľne spojený so skutočnosťami druhej svetovej vojny. Aké bezprávie existovalo v tejto dobe, ako na to doplácali Židia, ktorých Hitler odsúdil na zánik. O tejto dobe sa učíme od mala a mnohých z nás, či našich predkov sa vojna citeľne dotkla. Avšak vedeli ste, že mnohým sa podarilo prežiť aj vďaka exilu v Šanghaji?
Kráčam po modernej ulici Changyang Road, keď konečne zastavím pred európsky vyzerajúcim blokom budov, kde vonku stojí pár autobusov s turistami. V predajni s lístkami si kúpim vstupenku a vkročím do moderného areálu, kde ma hneď uchváti pamätník s postavami odetými v šatách z čias vojny. V ich očiach vidím nádej a túžbu prežiť. Vedľa nej sa nachádza dlhočízna stena s viac než 13 000 menami mužov, žien a detí, ktorým sa podarilo utiecť z fašistickej Európy a usídliť sa v tomto ázijskom útočisku. Avšak nie nadlho.
Blok domov na Huoshan Road v židovskej oblasti
História prvých Židov v Číne siaha mnoho rokov dozadu. Už okolo roku 1000 n.l. sú známe prvé zápisky o Židoch v Kaifengu v provincii Chenan, ktorí sem prišli po Hodvábnej ceste. Taliansky cestovateľ a jezuitský misionár Matteo Ricci bol jedným z Európanov v kontakte práve s nimi a hlavne vďaka nemu sa dozvedáme o ich živote viac. História exilu Židov v 19. a 20.storočí je silne spojená s udalosťami okolo rokov 1905 a 1917, kedy z vtedajšieho cárskeho Ruska ušlo pred antisemitickými náladami množstvo židov – niektorí sa usídlili v severočínskom Charbine, iní prišli až sem do rozvíjajúcej sa metropoly – Šanghaj. Druhá silná vlna židovského prisťahovalectva nastala po tom, ako sa Hitler dostal k moci medzi rokmi 1933-1941. V čase, keď množstvo štátov zatváralo svoje brány pred Židmi, Šanghaj zo začiatku bezvízovým stykom ponúkala útočisko pre tých, ktorí mali štastie a podarilo sa im utiecť. Azda najväčšia vlna prišla medzi 1937 až augustom 1939, kedy do Šanghaja prišlo okolo 22 000 utečencov z Nemecka, strednej a východnej Európy. Množstvo z nich sa sem priplavilo na lodiach z Talianska. Táto 23 dňová plavba bola únikom do bezpečia v Šanghaji.
Reklama na šanghajských obchodoch a ordináciách Židov
Množstvo Číňanov sa postavilo na odpor voči novej situácii, protesty proti Nemcom boli aj tu v Ázii. Šanghaj bola po prvej ópiovej vojne (1839-1842) rozdelená na oblasti – koncesie, kde žilo množstvo cudzincov z USA, Británie, Francúzska či iných Európanov. Číňania aktívne písali články do novín a ponúkali pomoc imigrantom. Niektorí utečencov prijali do svojich domovov a iní boli dokonca tak srdeční, že im uvoľnili celé domy. A to hlavne v oblasti Hongkou, kde bol pre Židov zriadený utečenecký tábor. Číňania chápali neľahkú situáciu, preto sa im všemožne snažili pomáhať – učili ich čínsky jazyk a písmo, aby sa cudzinci dokázali začleniť do komunity. Čínske nemocnice prijímali židovských pacientov a neskôr boli vytvorené nemocnice a ordinácie pre túto komunitu. Najväčším záchrancom tej doby sa však stal Dr. Feng Shanho, ktorý bol v rokoch 1937-40 konzulom na Čínskej ambasáde vo Viedni a udelil množtvo víz. Tak zachránil minimálne 2000 ľudí unikajúcich z Rakúska.
Replika kaviarne White Horse Inn, niekdajším populárnym miestom pre stretávky a oddych
Všetko sa však zmenilo v roku 1942, keď naci gestapo v Japonsku prišiel do Šanghaja a predložil plán na riešenie „problému“ v Šanghaji. Hoci nebol úspešný, Japonci vo februári 1943 vytvorili ghetto, podobné tým v Európe, kde sa podľa nariadenia museli presťahovať všetci šanghajskí Židia. Európska utečenecká únia (European Refugee Union) v novembri 1944 zaznamenala približne 8000 utečencov z Nemecka, 4000 z Rakúska, 1250 z Poľska a 236 Česka a Slovenska, dokopy teda viac než 14 000 ľuďov žijúcich v ghette v Hongkou. Dodnes tu stojí väznica, ktorá slúžila ako ghetto pre Židov počas japonskej invázie.
Pojem šanghajskí Židia (sefardskí, aškenázni a ďalší Židia zo strednej Európy) označuje komunitu, ktorá sa výrazne podpísala do rozvoja Šanghaja. Známe rodiny Sassonovcov, Hardoonovcov či Meyerovcov si tu založili obchodné spoločnosti, banky, obchodovali s nehnuteľnosťami a samozrejme aj financiami. Zostali tu po nich mnohé známe budovy, ktoré zaznamenávajú slávu a bohatstvo rodín. Azda najznámejšou je budova so zelenou strechou Peace hotela (Sasoon house), postavená v roku 1920 v štýle American Chicago school, nachádzajúca sa priamo na Bunde. Túto rodinu mnohí historici nazývaju aj „orientálni Rochildovci“. Budova je neprehliadnuteľná a pri každej plavbe po rieke, či prechádzke po nábreží, vo mne vyvoláva záujem dozvedieť sa viac o tejto komunite.
Peace Hotel
Mnohí zo Židov sa určitým dielom podieľali na rozvoji mesta a spoločnosti. V roku 1907 bola postavená azda najznámejšia – Ohel Moishe synagóga, kde sa konali náboženské obrady, či svadby a teraz patrí k múzeu. V meste si komunita zakladala organizácie a asociácie, školy i nemocnice. Niektorí to dotiahli aj na politikov a investorov a mali významné slovo pri územnom plánovaní mesta, iní sa stali známymi hudobníkmi, žurnalistami či učiteľmi. Množstvo Židov bojovalo novinárskym perom, či lekárskymi znalosťami proti Japonsku počas vojny v Pacifiku. Mnohí sa naučili po čínsky. Niektorí sa dokonca zamilovali a mali deti s Číňanmi.
Ohel Moishe synagóga postavená v roku 1907
Po konci vojny sa množstvo Židov rozhodlo pre emigráciu, najčastejšie do USA, Kanady, Austrálie, Izraela či Južnej Afriky, nakoľko kvôli vojne biznis už nebol taký, aký kedysi býval. Sefardskí Židia, niekedy bohatí investori a obchodníci, aj kvôli druhej svetovej vojne stratili väčšiu časť svojho majetku a presunuli sa do Hong Kongu či iných miest. V Číne totiž začínala občianska vojna, ktorá viedla k vytvoreniu Čínskej ľudovej republiky v roku 1949.
Židia sa však do Šanghaja vracajú aj teraz a kladú dôraz na svoju históriu. V tomto múzeu sa mi podarilo sedieť s tromi skupinami Židov, pozorovať ich tváre, sledovať zanietenosť konverzácií, úporné hľadanie svojich známych na stene s menami a následné emócie, na ktoré som sa nedokázala vynadívať. Zoznámila som sa dokonca s jedným Kanaďanom, ktorý tu na zozname našiel meno svojho starého otca a s hrdosťou a emóciami mi rozprával o tom, aký to bol úžasný človek. V skutku nezabudnuteľný zážitok.
Americký pár, ktorý poukazuje na meno známeho a bližšie rozpráva o jeho živote v USA
Aj keď svojich turistov zväčsa vodím po iných trasách, toto miesto ma príjemne prekvapilo multimediálnym, obrazovým a obsahovým vybavením. Je míľnikom nielen histórie Šanghaja, ale i kúskom našej histórie vzdialenej 9000 kilometrov smerom na západ. Histórie, vďaka ktorej sa naším rodinám podarilo prežiť. Preto sa táto oblasť bude radiť k mojej obľúbenej časti tejto orientálnej perly a kráske s ladným menom Šanghaj.
