...... Teraz už len rozhodnúť čo ďalej. Ostávame? Ideme ďalej? Ideme domov? Umrieme? Budeme žiť? Haha, aj keď sa na tom dnes rada zasmejem, aj také myšlienky nám prebehli hlavou. ;)
Tak čo myslíte, ako to celé dopadlo?
Návrat do Shenzenu pre nás znamenal čas urobiť rozhodnutie. Ostávame? Ideme ďalej? Ideme domov? Aby som vám trošku priblížila moju maličkosť, použijem staré známe príslovie “Keď obuvníkove deti chodia bosé...”. Aj keď neviem či sa to presne hodí, ale lepšie ma nenapadlo. Letenkárka čo sa bojí lietať. :)
Ja však neoblomne verím, že letecká doprava je tá najbezpečnejšia. Skôr vás teda zabije cesta na letisko (alebo do nákupáku). Ale ako by môj frajer povedal “because you are so special”. V preklade tým vlastne chce povedať, že nie som taká špeciálna, aby vždy len to jedno lietadlo, ktorým mám práve letieť ja, padlo (všetky ostatné sú bezpečné, verte mi). Ak mám však umrieť na nepoznaný smrtiaci vírus, alebo umrieť pri leteckej nehode, neviem akou cestou by som išla radšej, haha.
Náš let na Bali mal byť presne o týždeň od nášho návratu do Shenzenu. Všetky naše prelety sú naplánované tak, aby sme ich absolvovali s čo najmenším počtom prestupov. V prvom rade preto, že som dobrá letenkárka. :) Ale aj preto, že ešte aj po rokoch lietania si občas pomyslím, že predsa len som “so special”.
Keďže v Číne práve prebieha najväčšia epidemiologická kríza v histórii, naskytuje sa nám otázka, budeme panikáriť a ideme už zajtra? Letom s tromi prestupmi? No predstavte si ako špeciálne som sa cítila pri pomyslení na dve extra šance.
Správy z médií o uzatváraní hraníc, o ľuďoch odpadávajúcich v agónii spôsobenej vražedným vírusom či domácich zvieratkách vyhodených z okna na ulicu, našej panike veľmi nepomohli. Ani správy od vystrašených známych po svete, typu “nedoneste sem ten vírus”. Aj napriek všetkej panike sveta a najmä pre naše pochopenie pre ľudský strach, sme sa rozhodli v Shenzene zostať ako sme aj pôvodne plánovali. Posledný týždeň v Shenzene síce nebol najpríjemnejším cestovateľským zážitkom, ale aj napriek tomu naňho rada spomínam. Veď aj zážitky ako tento sú súčasťou cestovania. Jedného dňa o nich budeme rozprávať našim či vašim vnúčatám.
V deň nášho preletu na Bali už polovica sveta uzavrela hranice s Čínou. Ako som však predtým spomínala, počas našich ciest sme mali vždy šťastenu naklonenú na našej strane. Veď ako sa aj vraví, odvážnym šťastie praje.
Náš historicky prvý let počas pandémie Covid-u bol veru zaujímavý. Najzaujímavejší bol moment, keď nám niekde uprostred letu oznámili, že po pristaní na Bali máme presne 1 hodinu a 30 minút nato aby sme prešli imigračným. No a ak to náhodou nestihneme musíme sa pravdepodobne vrátiť do Číny. Alebo si vyskúšame hlavnú úlohu vo filme Terminál?
V lietadle k nám posadili asi 20 ročného chlapca zo Shenzenu. V jednom momente počas letu som si uvedomila, že plače. Aj keď sa snažil byť nenápadný a neotravovať nás, po pohári vína a skvelom ozname o imigračnom šprinte mi nedalo neprihovoriť sa. Dokonca sme si potriasli rukou. :) V momentoch ako tento zabudnete na strach a pripomeniete si ľudskosť. Chlapca na Bali poslali rodičia. Zo Shenzenu cestoval úplne sám a na Bali sa chystal prvý krát. Nebolo to však na dovolenku. Jeho pôvodným plánom bolo cestovať do Austrálie kvôli štúdiu na univerzite. Austrália však práve v deň jeho letu uzavrela hranice s Čínou a zakázala vstup každému, kto Čínu počas posledných dvoch týždňov navštívil. Jeho jedinou možnosťou, ako sa dostať do Austrálie na vytúžene a zaplatené štúdium, bolo stráviť dva týždne v Indonézii a neskôr pocestovať do Austrálie. Nielenže tento chlapec na Bali nikdy nebol, no ani sa tam veľmi netešil. Jeho jedinou útechou bolo, že sa tam má stretnúť so spolužiakom, ktorý na Bali práve tiež letel z Pekingu. No aj táto malá útecha sa mu rozplynula pred očami, keď zistil, že jeho kamarát to bohužiaľ do Indonézie pred uzatvorením hraníc nestihne. Jeho let mal plánovaný príchod o 00:15. A teda 15 minút po uzatvorení hraníc medzi Čínou a Indonéziou. Bolo mi ho veru ľúto. Vedela som však, že to zvládne. A tak sme mu s frajerom prihodili zopár tipov, ako na Bali nielen prežiť, ale si to aj užiť. Porozprávali sme mu čo to o našich dvoch rokoch života na ostrove bohov a s úspechom sme všetci “prebehli” hranice do Indonézie.
Podpísať papier o tom, že sme zdravý a prejsť kontrolou telesnej teploty v 30 stupňovej horúčave, nám zaručilo, že na ďalšie tri mesiace si môžeme vydýchnuť!
Alebo žeby nie?
O tom vám poviem znova nabudúce. No zatiaľ si užívame náš milovaný ostrov bohov!
