Na tejto ceste sú naším najväčším cieľom tri Guyany – veľmi málo navštevovaný kúsok Južnej Ameriky. Úzky pás pobrežia a nekonečné pralesy vo vnútrozemí. Tie oddeľujú túto časť kontinentu od iberoamerického zvyšku a doteraz tvoria istú psychologickú bariéru. Všetky tri Guyany majú omnoho pevnejšie vzťahy s Karibikom a (bývalým) európskymi metropolami ako s Brazíliou či Venezuelou. Od počiatku európskej kolonizácie tu boli prítomní najmä Briti, Francúzi a Holanďania. Najprv pristávame v bývalej holandskej Guyane, v Suriname. Pestrá zmes ľudí, kultúr, jazykov udrie hneď do očí. To vám potvrdí aj pohľad do kalendára štátnych sviatkov. Nájdu si tu svoje tak kresťanskí černosi a mulati, ako hinduisti z Indie či moslimovia z Indonézie (takisto bývalej holandskej kolónie). Po zrušení otroctva boli na plantáže najímaní (zväčša na 5 rokov) práve Indovia, ktorí v Suriname (spolu s Guyanou a Trinidadom a Tobagom) tvoria najvyšší podiel z celkového počtu obyvateľov mimo domovskej Ázie. Viditeľný je aj holandský vplyv. Okrem všadeprítomného piva Heineken :) je to vidno na koloniálnej architektúre aj na turistoch (80% z nich pochádza práve z Holandska). My si, pochopiteľne, dávame domáce pivo Parbo (názov vznikol skrátením mena hlavného mesta Paramaribo). Relatívne bezproblémové spolužitie mnohých kultúr vidno symbolicky na umiestnení jednej z miestnych mešít, ktorá susedí s pozemkom tunajšej synagógy.
Bez problémov sa delia o svoje parkoviská v prípade významných sviatkov a väčšej účasti, keďže sa dátumovo sviatky týchto dvoch komunít nezvyknú prekrývať. Všetkých očarí aj miestna katolícka bazilika minor, celá z cédrového dreva. Je najväčšou drevenou stavbou na svete. Krása!
Mimo programu sa nám podarí ešte dostať do miestnej fabriky na výrobu rumu Borgoe aj po záverečnej (naše kontakty fungujú), samozrejme s ochutnávkou.
Rozhorí sa debata, či je lepší dvanásťročný alebo päťnásťročný vyzretý rum. Bez jednoznačného víťaza.
Vyrážame do pralesa! Prírodná rezervácia Brownsberg nám aj vďaka nášmu vynikajúcemu sprievodcovi odhalí mnohé zo svojich tajomstiev (vidíme osičku, ktorá do hniezda vlečie paralyzovanú tarantulu, vtáčí kŕdeľ trubačov agami, pralesného hlodavca aguti, zblízka spoznávame rôzne poschodia rovníkového pralesa, už vieme, či liana rastie zhora či zdola a bromélie, orchidey a iné epifyty nestíhame počítať).
V pralese je dusno a teplo, ale tak to má byť. Cestovanie a spoznávanie nie je vždy zadarmo.
Na druhý deň sa plavíme po rieke Surinam za tunajšími delfínmi. Náš Dunaj v porovnaní s jej rozmermi pripomína bezvýznamný potok. Výdatné zrážky spôsobujú, že priemerný prietok tunajších riek oproti tým európskym je úplne iná liga. Máme šťastie, napočítame viac ako desať delfínov. Hrajú sa a skáču iba vtedy, keď sú najedené. V tom prípade mali isto chutný obed. Pozrieme si plantáž, ktorá prežila z koloniálnych až do dnešných čias, v súčasnosti tu prekvitá chov rýb, kreviet a zeleniny. Opúšťame hlavné mesto a ideme popri ryžových poliach do Nieuw Nickerie. Loďou sa vyberáme do vtáčieho raja, sladkovodnej lagúny Bigi Pant. Početné kŕdle nezameniteľného ibisa červeného so žiariacim perím (nepreháňam) a kolónie plameniakov sú nám náplasťou za roje komárov pri neskorom návrate do civilizácie.
