Bola to chuť zažiť, dať dovolenke iný prívlastok než oddychová, aj keď sme nikdy neboli tí, ktorí ležali 10 dní v rezorte. Sama neviem, ako sa nám naskytla možnosť odísť do Tanzánie, do dedinky, ktorá na mape ani neexistuje, stráviť tam dva týždne a učiť deti angličtinu. Zatiaľ najsilnejšie dobrodružstvo môjho života, pred ktorým sme mali poriadne rozklepané kolená …
Vždy sme milovali taký druh cestovania, ktorý nám poskytol možnosť, čo najviac sa priblížiť životu domácich. O to viac, keď bola reč o Afrike, slnečnom kontinente, kde má život svoje vlastné pravidlá. Preto, keď sa znenazdajky objavila ponuka odísť na dva týždne do Tanzánie a učiť tam malé deti angličtinu, ani sme neváhali a súhlasne prikývli na túto ponuku.
Afrika nám roztriasla kolená
Síce sme nikdy nevedeli, čo nás na ceste čaká, po vystúpení z lietadla v Tanzánii bol náš strach asi stonásobne väčší ako kedykoľvek predtým počas našich ciest. Boli asi 4 hodiny poobede a my sme slušne odmietali ochotných taxikárov na letisku, sedeli sme tam a čakali na toho nášho človeka, ktorý nás mal odviesť, ubytovať a zasvätiť do rutiny najbližších dní. Nechodil. Slnko pomaly zapadalo a aj keď to bol romantická scenéria, u nás sa čoraz viac stupňovala nervozita. Baterka na mobile ukazovala posledné čísla a Emanuel, ktorého sme až prosebne vyzerali, trčal niekde v zápche. Tu sme sa ale naučili, že Afrika je miesto, ktoré vás prekvapí. Pri zúfalom pobehovaní v okolí letiska sme našli funkčnú a verejnú zástrčku, zasadenú priamo v stĺpe z boku budovy. Boli sme zachránení a po troj-hodinovom čakaní, sme konečne sedeli v aute a smerovali do malej dedinky, ktorá bola naším útočiskom na nasledujúce dva týždne.
Bol to šok
… klamali by sme, ak by sme sa nepriznali. Síce sme nečakali žiaden luxus, no určitý štandard s malou dušičkou áno. Blázni :) Ako teda vyzeral africký štandard? Izba bola úplne jednoducho zariadená, posteľ so sieťkou proti komárom, jedno kreslo, kuchyňa s malou bombou, na ktorej sa varilo a kúpeľňa, kde sprchu nahradilo obrovské vedro s vedou. Trvalo asi 10 minút, kým sme vstrebávali a len ticho sedeli obaja na posteli a asi dva dni, kým sme si na takýto život zvykli. Boli sme v Afrike.
Skutočná láska
Boli sme medzi prvými Európanmi, ktorí vkročili na územie tejto malej dedinky, kam neviedla ani len asfaltová cesta. ľudia si nás prezerali a nie vždy to boli príjemné pocity. Všetko sa však zmenilo, keď sme prišli do našej triedy a spoznali sa s deťmi. V našej skupine to boli deti od 3 do 5 rokov a našou úlohou bolo naučiť ich čo to po anglicky.
Bola to jedna z najťažších a najúžasnejších vecí na svete vidieť, ako malé africké deti nasávajú všetky informácie, ako sa dokážu deliť, aj keď toho majú naozaj málo. Každé malo jednu ceruzku, zošit, ktorý otvárali podľa potreby predmetu a napriek tomu hýrili spokojnosťou a čistou láskou. Už po prvom dni nás objímali, dotýkali sa vlasov a pokožky, divili sa, prečo je svetlá.
Ich rodičia si tu nemôžu dovoliť školu a tak vítajú charitatívne aktivity, ktoré dokážu vzdelávať ich deti. Boli sme tu malou raritou a dúfajme, že po dobrých ohlasoch detí, sa na nás prichádzali pozerať aj ich rodičia, ktorí si s nami vo veľkom robili fotky a plynule swahilsky s nami komunikovali. My sme sa len usmievali, prikyvovali a nechali sa načisto opantať Afrikou.
Toto najúžasnejšie dobrodružstvo v našom cestovateľskom živote trvalo iba dva týždne, nedostali sme sa inde, iba „trčali“ v malej zabudnuteľnej dedinke, kde by nás nikto ani nehľadal, a predsa to bolo najlepšie cestovateľské dobrodružstvo, aké sme kedy zažili :).
