Sedeli sme v malej chodbe, osvetlená bola jednou žiarovkou a plameňom ohňa. Traja domáci, dvaja cudzinci a jedno pár mesačné dieťa. Zašlo slnko, vonku sa pomaly zotmelo, teplota mierne klesla a príprava večera bola v plnom prúde. Ani vo sne ma nenapadlo, že raz v živote budem tak ďaleko od domova na mieste, ktoré nenájde ani jedna navigačná aplikácia a zároveň tak blízko dotyku tradičnej africkej kultúry.
Afrika je zázračný kontinent, deje sa v nej viac než dosť a život v nej plynie úplne inak. S rukou na srdci musím priznať, že zvyknúť si na tento rytmus, kultúru a spôsob života chvíľu trvalo. V odľahlých zákutiach, malých dedinkách, skrytých za prašnými odbočkami, ktoré turisti obchádzajú sa žijú naozajstné africké príbehy a varia sa skutočné tradičné jedlá.
Odhliadnuc od chudoby, ktorá je v tejto krajine prítomná, ľudia sú tu svojsky šťastní. Žijú si zo dňa na deň, všetko vychutnávajú naplno a miestna kuchyňa neuveriteľne chutná. Domáci si tu väčšinou všetko dopestujú samy alebo kúpia za „rafiky price“ (priateľskú cenu) na miestnych trhoch.
Na živote cestovateľa sa mi okrem milióna vecí páčia aj neočakávané situácie, hlavne tie, ktorých výsledkom je jedlo. Milujem testovať rôzne tradičné kuchyne a práve v Afrike, v malej štvrti zvanej
Camazi, hodinku od mesta Dar es Salam sa mi to podarilo. Dom, do ktorého som bola pozvaná ako sledovateľ prípravy miestnej špecialitky – „ČAPATI“ bol ledva dostavaný, napriek tomu obývaný. Na počesť hosťom pre nás prestreli v chodbe koberec, na znak úcty. V porovnaní s našimi kolaudačnými podmienkami, pochybujem, že by bolo povolené v ňom bývať, chýbali tu dvere, fungovala tu iba jedna žiarovka aj to na externej baterke, ktorá vydržala týždeň a hádala som, či vôbec majú vchodové dvere. Napriek tomu to však bolo čarovné miesto. Nič také, ako sporák alebo chladnička tu neočakávajte, varí sa tu výlučne na ohni a o to viac to tu chutí.
Čapati je druh chleba v Tanzánii a veľmi sa podobá našej palacinke, tej na slaný spôsob. Cesto si pani domáca pripravila z múky, vody, vajíčka, soli, papriky, cibule a oleja. Všetko to zmiešala a pustila sa do pečenia. Zatiaľ čo my sme sedeli na koberci ona sedela na schodíku, v jednej ruke držala svojho syna a tou druhou zázračne krúžila, dolievala olej a pripravovala večeru. Dokázala komunikovať a dokonca aj stráviť manželové reči, že by chcel za manželku číslo dva „bielu ženu“. Ako je zrejme, boli to moslimovia.
V príjemnom šere ohňa pani domu prezradila na manžela, že čo sa varenia týka je neschopný a aj tu to deklarovala vtipom o pripálenom čaji. Čo ma prekvapilo najviac bola ich otvorenosť a ochota vpustiť si niekoho z Európy do svojho príbytku a života a čo viac, dokonca sme dostali možnosť vyskúšať si túto pochúťku nie len sledovať ale aj pripraviť. Pre istotu nám nechali cesto na dve posledné placky a tak sme dostali ten najvzácnejší dar, dar praxe ako si čapaty pripraviť doma na Slovensku.
