Ak ste niektorí z vás navštívili Mexico, Guatemalu alebo iné krajiny strednej Ameriky, dobre viete, o čom píšem. Mayská kultúra a civilizácia, ktorá bola vo svojom najväčšom rozkvete pred zhruba 1500 rokmi a ktorá nám tu zanechala nesmierne hmotné i nehmotné dedičstvo až do súčasnosti.
Zruční architekti, veľkí filozofi, priekopníci v astronómii a neuveriteľní matematici. Aj takí boli Mayovia. Civilizácia, ktorá bola schopná bez použitia kolesa alebo kovových nástrojov postaviť obrovské paláce, majestátne chrámy alebo niekoľko desiatok kilometrov dlhé cesty cez hustý tropický prales. Je to tiež civilizácia, ktorá vyvinula jeden z najpresnejších kalendárov, aké svet pozná.
Ale v prvom rade to boli ľudia, ktorí absolútne spätí s prírodou. Pozorovatelia všetkého, čo sa okolo nich dialo. Kronikári, ktorí zapisovali niekoľko rokov opakujúce sa javy ako pohyby nebeských telies, zatmenia Slnka či Mesiaca, obdobia, kedy prichádzal dážď alebo naopak, kedy pršať nebude. Všetko malo svoj význam a všetko sa dialo z nejakých dôvodov. To, čo sa nedalo presne vysvetliť, bolo dielom bohov. Ako inak, tí boli všade prítomní. Boh Stvoriteľ, boh slnka, bohyňa mesiaca, hromu, blesku, zeme, vlahy, plodnosti, vojny atď. Ale to je iné rozprávanie!
Kam sa stratila táto vysokovzdelaná civilizácia? Kde a ako žijú jej potomkovia dnes? Zahubila ich vlastná ambícia a rozhnevali si vlastných bohov? Na tú prvú otázku vám presne neodpovie ani najlepší archeológ sveta a všetky vysvetlenia, ktoré dnes existujú, sú iba pravdepodobné teórie. Na tú druhú vám viem odpovedať tu a teraz. Takže ak ste zvedaví, čítajte ďalej. Na tú tretiu si odpovedzte sami po dočítaní tohto článku.
Sme v Mexiku. Presnejšie v jeho východnej časti na poloostrove Yucatán. Vybrali sme sa štátnou cestou č. 109 z mesta Cobá smerom na sever. Po niekoľkých kilometroch rovnej a úzkej cesty, lemovanej po oboch stranách nízkou, ale absolútne nepriechodnou Yucatanskou džungľou, sa pred nami objavujú prvé stavby nejakej osady. Nič nevyčnieva nad okolité stromy, všetko je vsadené medzi miestnu vegetáciu, ktorá bola na niektorých miestach vyrúbaná, aby tam bolo možné postaviť malý príbytok. Postupne môžeme vidieť ďalšie malé stavby, ktoré slúžia ako príbytky, roztrúsené medzi listnatými stromami, kríkmi a palmami. Jediná vysoká stavba je nový kresťanský kostol, oproti ktorému je miestna škola (pozostávajúca z dvoch tried, malej kuchyne, jedálenského kútika z dvoch záchodov a jedného betónového ihriska na basketbal). Malý obchod so zmiešaným tovarom o 50 m ďalej… A to je všetko. Dokopy tu v osade žije asi 10 až 15 rodín.
Nakukli sme do jedného skromného obydlia. Tu už „belocha“ nestretnete. Všetci obyvatelia tejto osady sú 100% potomkovia Mayov. Privítala nás Doňa Mária. Jej manžel „šéf“ rodiny sa práve pripravoval na krátky rituál, ktorého sme boli neskôr svedkami. Prechádzame popod prístrešok z palmových listov a po pravej strane sa nachádza miestnosť postavená na udupanej hline, stojaca na drevených koloch so strechou z palmy s veľkosťou cca 2x3m. To je spálňa. Tu sa nespí v posteliach, ale v hamakách (hojdacích sieťach). Má to svoj praktický význam. Takto vám v noci do postele nevlezie kadejaká háveď z okolitého pralesa. O pár metrov ďalej je ďalší prístrešok, kde je ohnisko a plastový stôl so stoličkami. Toto je kuchyňa. Kúri sa tu samozrejme pevným palivom, ktorého je na okolí v pralese požehnane. Akurát ho musí ísť niekto nazbierať.
Tu sa nechodí do práce. Tu každý pracuje na svojom a aby prežil, musí sa o to pričiniť. Takže vôbec nie je problém, kto pôjde pre drevo, kto obrobí záhradu, navarí obed alebo pôjde pre vodu. Každý prispieva svojou troškou pre dobro rodiny a potom komunity. Pôda na Yucatáne nie je veľmi úrodná a väčšina územia je vápencová skala. Preto každá plodina, ktorá sa tu urodí, je vzácna. Don Miguel a jeho rodina má vo svojej „záhradke“ (ak tak môžem nazvať kamenistý pozemok medzi spomínanou kuchyňou a latrínou, ktorá je asi o 20m ďalej), jeden citrónovník, jeden pomaranč, niekoľko kusov tekvice, malé políčko s kukuricou na neodmysliteľné placky, dva kríčky s chilli papričkami a jedného psa. Ten pes, samozrejme, nie je na jedenie.
Okrem toho má táto rodina aj 4 malé prasiatka, ktoré budú kŕmiť až do Vianoc. Dve z nich budú na hostinu a dve na predaj. Z tých peňazí sa potom zaobstarajú nové na ďalší rok. Aby som nezabudol, Don Miguel má aj malý úľ. Ten mu dá asi 1,5 litra medu ročne.
Poviete si, že možno sa nemajú až tak zle. Ale to som vám ešte nepovedal, že Don Miguel a Doňa Mária majú 10 detí!!! Dvaja z nich sú už dospelí a pomáhajú svojim rodičom, ako vedia, t.j. sú remeselne zruční a vyrábajú mnoho suvenírov z dreva a látky. Tie sa potom snažia predať tomu málu turistov, ktorí sem zavítajú. Zvyšok detí je od 1 až do 12 rokov a väčšina z nich chodí poslušne do školy.
Ozaj! Všetci hovoria mayským jazykom a španielčinu majú ako druhý jazyk v škole. Don Miguel aj Doňa Maria, ako najstarší členovia rodiny, síce rozumejú španielsky, ale odpovedajú mi v „mayčine“. Akokoľvek je na výraze ich tváre vidno všetky prekážky, pot a tvrdú robotu, ktorou museli počas mnohých rokov prejsť, takisto z nich vyžaruje vyrovnanosť, akési vnútorné zmierenie a podivuhodne aj šťastie! Šťastie, ktoré my, ľudia z „civilizovaného“ sveta, ešte nepoznáme.
Takže toto bol krátky pohľad do života obyčajného potomka veľkej mayskej civilizácie. Na území Mexika ich dnes žije okolo 800,000 a v Guatemale niekoľko miliónov! Čo im život vzal a čo im dal? Už nestavajú veľké pyramídy, nechodia do vojen a nemajú armádu. Nemajú „megalomanské“ ambície ako ich slávni predkovia. Nesnažia sa o moc a nadvládu nad ostatnými mestami. Ale na druhej strane, žijú s prírodou. Neničia ju. Žijú s ňou v symbióze. Aj napriek tomu, že väčšina z nich sú kresťania, tak isto robia obrady a rituály venované starým božstvám, ktoré ich obklopujú a ktoré sú tu stále medzi nami. Ešte stále používajú kalendár svojich predkov a žijú neuveriteľne skromne. Čo si myslíte? Nečaká našu civilizáciu podobný osud?
