Dlho som rozmýšľal, že napíšem blog. Teda, klamem, bolo mi povedané, že sa zakladá blog a že každý ma napísať nejaký príspevok.
Pravda je taká, že nedokážem písať o cestovaní bez toho, aby som cestoval. Moment..Cestujem? Čo je to vlastne cestovanie? Aká patetická rečnícka otázka!
Je mi zábavné, keď čítam všetky tie dookola opakujúce sa blogy/príspevky o „cesta je cieľ“; vytyčovaní si projektov, kde v podstate precestujeme najznámejšie destinácie, ale bohužiaľ to urobíme (urobia) v 21. storočí, keď zostalo na mape naozaj veľmi málo skutočne bielych miest. Priznajme si to. Všetko podstatné bolo objavené, odľahlé kúty sveta boli už pred 30 rokmi turistickou destináciou batôžkárov. A tieto, pôvodne odľahlé oblasti, sa stali svedkom rastúceho turizmu…Moment..Turizmus.. Každý štát má jednu z priorít, podporovať turizmus ako zdroj príjmov. Už to nie je o objavovaní, z našich cestovateľských snov sa stala komerčná záležitosť, číslo v HDP. Je to dobré? Alebo zlé? Normatívny súd si môžeme nechať pre seba. Fakt je ten, že v 21. storočí sa cestovateľ stáva strateným nie preto, že by ešte nikto pred ním nenavštívil odľahlú horskú dedinku alebo púštnu oázu, ale preto, že je vystavený príliš veľa „radám cestovateľských expertov“, ktorí sa vyrojili kade tade po svete a zahlcujú nás nepodstatnými a možno aj nepravdivými informáciami. Najskôr v turistických mekkách ako je Agra, alebo Thamel, či Khao San. Potom v údoliach Himachal Pradeschu, juhovýchodnej Ázii a nakoniec aj odľahlých regiónoch Afriky, ktoré sú aj dnes ľahko dostupné.. za istý obnos peňazí.
Nie, toto nie je kritika komercializmu v cestovaní. Toto je pripomienka toho, že v roku 2016, síce nie problém dostať sa na „koniec sveta“. Problémom je dostať aj dnes autentický pocit, akúsi pripomienku minulosti, ktorá je stále prítomná aj v najturistickejších oblastiach sveta.
Je cool stráviť večer na párty v Berlíne, trekovať v podhorí Annapurny, odfotiť si domorodca v nejakej malej dedinke v Bolívii, preletieť ponad krásne vodopády a nakoniec ochutnať dobrý steak v príjemnom prostredí. To je dnes cestovanie. No a?
Smejem sa, lebo dnešný „cestovatelia“, „batôžkári“, či iní „objavitelia“ v mene „cesta je cieľ“, sú v podstate rovnakí ako turisti z katalógového zájazdu.. Všetko je to o : „klient platí, klient rozhoduje“. Nie je rozdiel v tom, či je to 22 ročný backpacker z GB alebo staršia pani zo Slovenska, v rámci zájazdu! Money Rulez. Dnes nie je problém tam ísť, ale zistiť kde to je.
Sorry za túto odbočku. Hovoril som o tom, že nedokážem písať blog o cestovaní, keď necestujem. A problém je v tom, že ja necestujem nikdy. Ja ani neviem, čo to je. Mne je to vlastne všetko jedno. Ja iba chcem mať chvíľu pokoj a popri tom byť v krásnom tichom prostredí hôr. Proste sa chcem ulievať, ale ostatní si popritom budú myslieť, že „cestujem“ a „objavujem“. Možno oni to tak vnímajú. Ale ja nie. Jedna nula pre mňa! Ha Ha. Pre mňa je to totiž viac, pre mňa je to život.
Napriek tomu. Veľa krát sa ma ľudia pýtajú na praktickú stránku veci…cestovania. (Mám problém nazývať to, čo robím cestovaním, necítim sa byť cestovateľom..) Čo si so sebou beriem, čo si pribalím, ako sa stravujem, kde spávam a podobne. Žiadna filozofia, ale praktické veci.
Ak hľadáte blog, kde si prečítate o zaujímavých turistických destináciách, ste na zlom mieste. V podstate toto je iba záznam človeka z jeho putovania, ktoré by neznalí veci, nazvali cestovaním. Ale moment. To je pre mňa skoro urážka.
“Angry guy on a bike.” To som ja. Len motívom pre mňa vždy bolo hľadanie ticha: “ticho, chcem počuť ticho, ktoré lieči“.
Počas týchto pár mesiacov sa budem vyhýbať miestam, ktoré nájdete popísané v turistických bedekroch, takisto sa budem vyhýbať hostelom s backpackermi, či batôžkármi ako by mal znieť slovenský preklad. Mňa vždy pomerne rýchlo unavia stále rovnaké reči “nezávislých” cestovateľov (rozumej otrokov). Je mi ich trochu ľúto, keď ich vidím upachtených, so svojímy batohmi ako si cez internet bookuju ubytovanie a nasledujú vychodené chodníčky. Tak im treba. Však oni sú spokojní s tým málom.
Tu je ten moment pre vás, ktorí ste zhrození, aby ste vypli túto stránku a zabudli na tieto heretické vety.
Prečo sú teda otroci? Samozrejme iba zveličujem.
Musím predsa šokovať, no nie?
Ešte raz… Prečo sú, ste! otroci? Nie preto, že by ste mali svojho pána, ktorý rozhoduje o vašom osude. Preto že nie sú, nie ste slobodní. Najsmutnejšie je, že sa navzájom utvrdzujú vo svojej slobode. Ale v skutočnosti sú zajatci…..verejnej dopravy, alebo smradľavých aút, motoriek,hotelov. Niekedy vám povedia, že sú závislí na cestovaní. Sranda, že spájajú negatívnu vlastnosť ako je závislosť s pozitívnym prežitkom z cestovania.
Akoby sa chceli ospravedlniť. Tým vlastne vyjadrujú svoju nenažranosť. Je to obžerstvo. Cestovateľské obžerstvo. Nesúdim..len sa čudujem. Že tak málo. Také omrvinky ich uspokoja a dokonca sa z nich stanú “závisláci”.
Nemohol som si to odpustiť. Musím vás uraziť a vyčistiť tento internetový priestor od čitateľov, ktorí po prečítaní týchto riadkov dostavajú triašku.
Lebo ja mám pravdu. Iba ja, ja!
Keď sa pozriem do zrkadla vždy vidím seba. Nič iné ako moja pravda môjho života neexistuje. Ale aj moje omyly a moje svedomie, môj život a moja smrť. Takže do toho vás nič.
Vidíte? Zase tu samé ******* píšem.
Chudák čitateľ. Príde sem po cestovateľské story a zatiaľ tu číta moje nesúvislé myšlienky. Nikto ma nepočúva, tak musím kričať do tmy.
Kam to vlastne idem? Ako? Prečo? S kým? A čo je môj cieľ? Nie cesta, nie je mojím cieľom. To by som sa radšej obesil. Ako som povedal pre mňa je to viac, pre mňa je to môj celý život….aspoň zatiaľ.
- Prečo?
Lebo hľadám slobodu. Nie v politickom slova zmysle alebo nebodaj v ekonomickom zmysle. Iba čistá metafyzika. Je to o pocite oslobodenia, ktorý si nahováram že nájdem, ale tesne pred dosiahnutím tejto slobody padám na dno. A začínam odznova.
- Ako?
Ako vždy na biku!!!. Iba tento cestovný prostriedok by mi teoreticky mohol dať to, čo chcem. Popravde, neviem presne aké to je backapackovat. Mám obmedzené skúsenosti s takýmto spôsobom života. Ale čo si pamätám, bola to hrôza. Však iba vďaka biku som mohol prežit skoro rok medzi tibeťanmi, v saharských dedinkách, mesiac v Hoh Xil Nature Reserve. Iba vďaka biku som mohol vidieť ujgurov, co žijú v podhorí Kunlun, v dedinkách a osadách, kam nevedie žiadna cesta.
- S kým?
Možno sám…ako absolútnu väčšinu z tých pár rokov, čo som strávil životom v mojej hlave. A možno nejakú časť s Fernandom, Španielom. s ktorým sme spáchali 2 prvovýstupy v pohorí Kunlun. O Fernandovi neskôr.
- Kam to idem?
Let do mesta Osh. Z tadiaľ do tadžikistanského Pamíru a odtiaľ do Wakhanského koridoru v Afghanistane. Spät do Pamiru v Tadžikistane a potom do Číny. Do Tian Shan.
- Čo je teda mojím cieľom?
V afghanskom Wakhane vystúpiť na nejakú 6000-ovku
Výstup na Trapez Peak cca 6080 m.n.n, (ak dovolí čas, víza…)
Tajný cieľ…tí, čo ma poznajú, vedia.
Nabudúce o tom, čo si so sebou beriem. Alebo o niečom inom.
