Ja osobne neznášam dlhé pochody s ťažkým batohom. Teraz to bolo este horšie, lebo som nebol úplne aklimatizovaný a tiež som nebol „vo forme“. Toto údolie si pamätá zopár horolezeckých expedícií. Neboli sme prví cudzinci. V 70-tych rokoch poľská partia na čele s Kutykom tu urobila prvovýstup na hlavný vrchol tejto časti Hindukúšu, vyše 6900 m. Náš cieľ nebol vôbec ambiciózny. No ľahšie sa plánuje s prstom na mape ako sa samotný plán realizuje.
Náš pochod sme začali pomalým tempom. Za prvé tri dni sme vyšli k ľadovcu. Po ceste sme ešte stretávali domácich. Pastieri chodia až do výšky 3700 m, kde sú polesné trávnaté plochy. Tiež tu Afganci zbierajú vyschnuté korene z malých kríkov, ktoré používajú ako palivo pri varení. Samotný vrch sme zbadali až v 4300 m a hneď som vedel, že tento kopec je iná liga. Fernandovi som povedal:
„Na takýchto kopcoch ľudia ako ja zomierajú“.
Proste veľmi technický kopec. Vyžaduje si veľa mixového lezenia, drytooling, určite treba byť zabezpečený. Uznal, že ísť hore by nebolo najlepšie rozhodnutie. Cesta späť bola rýchla. Za deň sme zišli to, čo sme vyšľapali za tri a pol dňa.
Kto nás hľadal v horách?
Na posledných pastvinách sme zbadali troch chlapíkov. Dvaja mali samopal a tretí mi bol akýsi povedomý. Jasné!!! Docvaklo mi. Bol to policajt, ktorý nás registroval v Khandúde. Chlapíci sa dozvedeli, že namiesto Qala-e-Panj sme išli do tohto údolia. Neboli nadšení. Chudáci museli vyšlapať 1 000 výškových metrov kvôli nejakým turistom. No nakoniec boli milí. Spolu sme to odkráčali do dediny. Párkrát sme sa zastavili na oddych. Ponúkli nás chlebom, ktorý niesol jeden z vojakov. Na ceste do dediny nám robili sprievodcov. Ukazovali nám zaujímavosti ako kamene rôznych tvarov:) V dedine sme rovno išli do domu , kde sme nechali naše bicykle. Samozrejme, policajt vedel, že sme ich tam nechali. Už nás očakávali. Zaviedli nás do domu a priniesli jednoduchý obed. Začalo sme dlhé vysvetľovanie, čo, kde, ako, prečo. Ale všetko bolo fajn. Spolu sme sa najedli, dali sme im fotokópiu pasu, ktorú predtým vôbec nechceli a mohli ísť.
Naše tadžické víza stále plynú a tak sme pomaly išli späť do Sultan Iskhasimu. Za pár dní sme boli späť a mohli sme prekročiť hranicu do Tadžikistanu. Bohužiaľ, keď sme prišli na hranicu, práve ju zatvorili na dve a pol hodiny, na obednú pauzu. Tak sme s afganskými vojakmi hrali volejbal. Hlavne jeden vojak trošku trénoval a chcel s nami hrať o peniaze. Chlapíci nám doniesli obed a trochu sme sa najedli. No čakanie s vojakmi je nuda a je to otravné. Afganci sú veľmi chudobní a vidno to aj na vojakoch. Stále niečo žobrali. Najskôr chceli slnečné okuliare, potom šiltovku, nakoniec peniaze… a stále dookola. Hodinu počúvať prosby od ozbrojených ľudí a neustále ich odmietať je čudné.
Smer Tadžikistan
Hranicu konečne otvorili a mohli sme ísť. Najskôr afganská pasová kontrola, potom colná kontrola, tadžická pasová kontrola, colná a poslednýkrát sme museli ukázať pas pri bráne, ktorú strážil nesympatický tadžický vojak. A nechcel nás bez úplatku pustiť. Tentokrát bol Fernando poriadne naštvaný. Samozrejme, že sme neplánovali nič dať. Nastala mierne komická situácia, keď Fernando tlačil bicyklom oproti bráne, vojak ju držal, až sme ho nakoniec pretlačili a dostali sa do Tadžikistanu. Zase to tí tadžickí vojaci skúšali. Nechcem vedieť ,koľko zarábajú. V Iskhasime sme hneď išli do našej obľúbenej reštaurácie a dali si pivko. A zase sme išli tým istým údolím rieky Pandž, tentokrát na tadžickej strane.
