Moja ďalšia zastávka bolo hlavné mesto Ujgurskej autonómnej oblasti Urumqi (Čína). Veľa som tu toho nevidel. Štyri dni, ktoré som tu strávil, boli dni oddychu. Moje narazené rebrá stále boleli a čas som trávil v posteli, v reštaurácii a zase v posteli. Do Mongolska to je cca 600 km. Z toho asi polovica vedie cez púšť Gobi. Samozrejme, je to iba západný výbežok tejto veľkej púšte, z ktorej väčšina je v Mongolsku.
Čo ľuďom na Číne vadí?
Ako som hovoril, bikovanie po normálnych cestách nie je pre mňa to najzaujímavejšie. Západná Čína je výnimka. Tu sa cítim dobre. Asi je to spôsobené tým, že Čínu poznám. Viem, čo môžem očakávať. Je tu bezpečno, jedlo je super, Číňania sú priateľskí. Za tie vyše dva roky, čo som tu strávil, sa pre mňa Čína stala krajinou, ktorú mám najradšej zo všetkých. Čína je pre mňa viac ako turistická destinácia. Veľakrát mi ľudia hovoria, ako nemajú radi Čínu. Vraj Číňania „chráchajú“, jedlo im nechutilo, Čína je znečistená a čínska vláda utláča menšiny. Všetko je to, samozrejme, čiastočne pravda. No je mi trochu ľúto ľudí, pre ktorých sa určujúcim stal zážitok s pľujúcim Číňanom.
Pre mňa je Čína mimo hlavných turistických atrakcií. Ďaleko od Veľkého čínskeho múru, Šanghaja, Xianu či Pekingu.
Pre mňa je Čína stovky nocí strávených v stane: na tibetskej náhornej plošine, keď som musel držať stan skoro celú noc, aby ho neprevalil silný vietor; v púšti Taklamakan keď som uviazol v piesočnej búrke; počas prvovýstupu stovky kilometrov od najbližšej osady; keď som vyše 24 hodín nemal vodu vo vysokohorskej púšti pri (slanom) jazere Ayakum Hu. Pre mňa je Čína ako z dokumentárnej série Wild China, ktorú vysielali na National Geographic. Všetky tie dlhé dni a noci vytvorili zmes emócií, ktoré pocítim vždy, keď niekto spomenie Čínu. Pre mňa bude Čína vždy tá najkrajšia a najlepšia krajina na svete. Krajina, kam sa budem s radosťou vracať. Urobil som tu už vyše 2 5000 km a teraz ma čakali ďaľšie.
Prvé kilometre z Urumqi bola typická čínska nočná mora. Veľa fabrík, nákladiakov a typická predmestská Čína. Ak zažijete iba takúto Čínu, tak ju budete nenávidieť. Po 50 km bolo na ceste oveľa menej áut, prechádzal som malými mestečkami, ktoré boli obklopené poliami s rôznymi plodinami. Melóny, slnečnice, zemiaky, bavlna. Všetky polia sú v tejto oblasti zavlažované vodou, ktorá steká z 5000-metrových kopcov Ťian-šanu. Cesta sa otočila na sever proti vetru a začal som trpieť.
Prejsť cez púšť Gobi
Púšť Gobi, to nie sú iba piesočné duny. V skutočnosti je Gobi z väčšej časti kamenistá púšť a tu na západe je to step. Keď mi v Qitai (poslednom meste) hovorili, že bude pršať, tak som im neveril. Mali pravdu. Aj v Gobi sa zamračilo a večer trochu popršalo. Prejsť 250 km cez púšť proti silnému vetru mi trvalo 4 dlhé dni. Podľa mapy malo byť ďalšie mestečko vzdialené 200 km. V Číne to tak nikdy nie je. Číňania sú podnikaví ľudia. Všade, kde sa naskytne zisková príležitosť, niekto ju využije. Po asi 80 km bola jedna malá osada. V podstate to bola iba jedna jurta, jedna maringotka a pár starých murovaných domov. Teraz to je typický „truck stop“. Zastávka pre kamionistov. Obdivujem tých kuchárov, ktorí vedia pripraviť v poľných podmienkach tak chutné jedlo. Samozrejme, tu je to s prirážkou. Porcia jedla je tu vždy drahšia ako v meste, no rovnako chutná.
Po 600 km som to „doklepol“ na hranicu. Trochu mi bolo podozrivé, že tam nikto nebol. Iba čínski vojaci. Nakoniec mi jeden z nich povedal, že hranica je zatvorená… ďalších päť (!!!) dní. Čo som mohol robiť? Vrátil som sa 100 km do mesta Qing He a počkal päť dní.
