Náš ďalší cieľ bola prírodná rezervácia jazera Zorkul. Permit sme vybavili ešte v Khorogu a z Iskhashimu to bolo pár dní na bicykli. Zorkul Nature Reserve má rozlohu iba cca 900 km2. Jazero je jedným z dôležitých zdrojov veľkej stredoázijskej rieky Amu-Darya. Pôvodný plán bol ísť až ku skutočnému zdroju, ktorý je v Afganistane pri čínskych hraniciach, ale pre krátkosť času, (tadžické víza plynuli, aj keď sme boli v Afganistane), som sa musel uspokojiť aj so zdrojom rieky Pamír, ktorá je jedným z dôležitých prítokov Amu-Darye. Samotné jazero má rozlohu 39 km2 a leží vo výške 4150 m. Toto široké údolie je ohraničené zo severu pohorím Wakhan na afganskej strane a pohorím Južný Alichur v Tadžikistane.
Aký je Zorkul?
Prírodná rezervácia bola vyhlásená ešte v časoch Sovietskeho zväzu v roku 1971. Keďže to je chránená oblasť, mali by tu byť zakázané aktivity ako poľovanie, či pasenie dobytka. Toto jazero má aj svoj historický význam. Existuje domnienka, že tadiaľto prešiel Marco Polo pri svojej ceste do Ázie. Po ňom je pomenovaná divá koza Marco Polo, ktorá sa v oblasti hojne vyskytuje. Okrem nej tu žije 14 druhov cicavcov, jeden druh plazu a migruje sem vyše 100 druhov vtákov. Zorkul (a Wakhan) je jedným z mála miest na svete, kde žije snežný leopard. Mimochodom, vo Wakhane sme stretli viacerých domácich, ktorí snežného leoparda videli. Z hôr schádza do údolia najmä v zimných mesiacoch. To isté platí aj o koze Marco Polo. Oveľa väčšiu šancu vidieť toto mohutné zviera je v zime ako v lete.
Vstup do rezervácie je v Khargush, kde má tadžická armáda malú základňu a je tu kontrolné stanovište. Opäť sme boli zastavení mladým vojakom, ktorý nás aj napriek nášmu platnému povoleniu nechcel pustiť. Najskôr hovoril, že cesta je uzatvorená, potom si vymýšľal, že náš permit je falošný. Až keď sme sa začali vyhrážať, že zavoláme jeho nadriadeného, nás nechal ísť. Najsmiešnejsie na tom bolo, že on nebol zamestnanec rezervácie a on nás ani nemal kontrolovať. Až niekoľko kilometrov ďalej bol oficiálny vstup do parku, kde nám naše povolenie skontroloval „ranger“. Niečo si zapísal do tučnej knihy a upozornil nás, že v Zorkule je stále veľa snehu a že tento rok sme prví turisti. My sme mu neverili a iba sme sa pousmiali.
Občas nás podmienky prekvapia
Mal pravdu. Čím ďalej do rezervácie sme išli, začal sa objavovať sneh. Najskôr iba na potokoch, ktoré sa vlievali do hlavného toku Pamíru, neskôr to boli prerušované snehové polia a nakoniec to bola skoro súvislá snehová pokrývka. Na niektorých miestach to bolo vyše pol metra snehu. Aby ste mali predstavu, za jeden deň sme prešli 5 km. Nechcem preháňať. Pre normálnych bikerov by to bol impulz vrátiť sa späť. My sme si to užívali a celý čas sme mali výbornú náladu. Na niektorých miestach sme si museli najskôr prešľapať chodník a až potom pretlačit bicykle.
Vyššie som písal, že v rezervácii by sa nemalo poľovať alebo pásť dobytok. Skutočnosť je taká, že na začiatku rezervácie boli pastieri, ktorí sa chválili, že v Zorkule prežijú aj celé leto – poľovaním na Marco Polo kozy. Z toho mi bolo trochu smutno.
Naším ďalším cieľom bol najvyšší vrch Southern Alichur Range. Tento 5566 m vysoký kopec bol pre mňa zatiaľ asi najťažší kopec, ale nepredstavoval vážnejší problém. Iba posledný úsek hrebeňa bolo veľmi úzky a bolo treba dávať veľký pozor. Nebol to čisto trekový kopec. Museli sme používať ruky pri lezení, ale za dva dni sme boli hore.
V Zorkule sme 6 dní nevideli nikoho a pokračovali sme cez priesmyk do poľovníckeho tábora Jarty Gumbez. Sú tu termálne pramene a prebudovali to tu na malé ubytovanie pre poľovníkov a turistov. My sme tu nespali. Pokračovali sme ďalej. Späť do Murghabu.
