Má názov Cesta smrti a v minulosti bola kamenistá, úzka cesta jedinou komunikáciou spájajúcou La Paz a tropické Coroico. Neopakovateľná cesta, ktorá vás z výšky 4 700 m n.m. dovedie až k rieke Yolosa, ležiacej o tri a pol kilometra nižšie.
Úzka cesta nad roklinou kedysi slúžila ku každodennému používaniu pre všetky možné dopravné prostriedky. V oboch smeroch! Na ceste, kde sa ledva zmestí mikrobus, sa oproti sebe stretávali osobné autá, nákladiaky, autobusy. Ide o jedinú cestu na území Bolívie, kde sa dodnes jazdí vľavo. A to preto, aby šofér videl ako ďaleko (prípadne blízko) je k priepasti. Štatistiky dopravných nehôd hovoria na Ceste smrti jasnou rečou. Ak nevyšiel uhýbací manéver a auto, nedajbože autobus, spadol dolu roklinou, nebola šanca, aby niekto prežil. Miestni považujú názov za prehnaný a hovoria, že počet obetí sa zvyšoval kvôli nezodpovednosti šoférov, požívaniu alkoholu a pre zlý technický stav vozidiel.
Ako vyzerá Cesta smrti dnes
Dnes je už vybudovaná nová, asfaltová, široká cesta, ktorá sa používa pre bežnú dopravu. Stará cesta začala slúžiť ako turistická atrakcia, kde je povolený iba jeden jazdný smer, a to zhora nadol. Bezpečnosť turistov je na prvom mieste a na niektorých exponovaných úsekoch dokonca pribudli zvodidlá. Absolvovanie tohto úseku však stále má svoje čaro aj adrenalín. Výhľad na okolitú zeleň či do rokliny pod vami sú nezabudnuteľným zážitkom. Cesta smrti na bicykli je ten pravý adrenalín pre dobrodruhov, no aj pri ceste mikrobusom ide o jedinečný zážitok.
Cesta smrti na bicykli
Ak sa rozhodnete pre variant na bicykli, dostanete plnú výzbroj, vrátane bicykla, kombinézy, rukavíc a prilby. Skupiny sú obmedzené na určitý počet osôb na jedného inštruktora. Ten ide vždy prvý a udáva maximálne tempo celej skupiny. Nie je absolútne dovolené predbehnúť ho. Skupina má „povinné“ zastávky na zhotovenie spoločných, ale aj osobných fotografií.
Pre tých menej odvážnych je tu možnosť absolvovať cestu v mikrobuse. Túto cestu som mala možnosť osobne zažiť. Aby toho adrenalínu nebolo málo, ukecali ma absolvovať časť cesty na streche mikrobusu. Je to však možné iba na konkrétnom úseku a úplne bežne takúto možnosť ani šofér neponúkne. Tam, kde by bola jazda príliš nebezpečná, sme museli už poslušne sedieť vo vnútri.
Ide však o pomerne nepohodlný spôsob. Sedíte na palete, ktorá hore drží asi iba silou vôle. Na jednej strane sa musíte držať kovovej trúbky, na druhej strane buď palety alebo druhého odvážlivca:-) Istiť sa však nejako musíte, aby ste nelietali a, nedajbože, nespadli. Paleta sa medzi čisté rozhodne nezaraďuje. Treba tak počítať so špinavými vecami (čierne oblečenie nebola dobrá voľba). No zážitok to bol úžasný a som rada, že som sa nechala nahovoriť. Nabudúce možno vyskúšam bungee jumping na Viktóriiných vodopádoch…
