Aj dnes je Pamír považovaný za špeciálnu časť Tadžikistanu. Okrem toho, že je to autonómny región geologicky, historicky, ale aj etnicky je úplne odlišný od zvyšku Tadžikistanu. So svojou rozlohou skoro 64,000 km2 tvorí 45% rozlohy celej krajiny, no žije tu iba niečo vyše 200 000 obyvateľov, čo je približne 2% celkovej populácie. Táto riedko osídlená autonómna oblasť sa oficiálne nazýva Gorno-Badakhshanskaya Avtonomnaya Oblast, známa aj pod skratkou GBAO.
Aj keď je to iba jeden autonómny región, skladá sa z dvoch absolútne odlišných častí: západný GBAO, kde žije väčšina z 200 000 obyvateľov v hlbokých údoliach, cez ktoré steká voda z ľadovcov. Všetky rieky tečú z východu na západ: Vanj, Yazgulom, Bartang, Gund, Shokhdara a Pamír. Žijú tu väčšinou Pamírci, ktorí tu obrábajú svoje políčka. Východná časť je náhorná plošina z rozlohou vyše 37,000 km2, ktorú obývajú Kyrgyzy, ktorí sú pastiermi dobytka (kozy, jaky).
Väčšina ľudí, keď počujú slovo Pamír, si predstavia pohorie Pamír, zasnežené vrcholky hôr, z ktorých tie najvyššie presahujú 7000 m. Pôvodný význam slova označoval údolia. Preto sa pôvodne hovorilo nie o Pamíre, ale Pamíroch. Slovo pôvodom z perzštiny, označuje typické údolia v tvare U, cez, ktorá meandruje pomalá rieka (ktorá ešte nevyryla hlboké údolie). V Pamíre je 7 týchto údolí, ktoré sú zároveň pastvinami pre dobytok tu žijúcich Kirgizov,ktoré majú rozlohu viac ako 300 km2. Štyri “pamíre” sú v Tadžikistane (Rangkul Pamír, Charguš Pamír, Aličur Pamir, Sarez Pamír, jeden je na hraniciach Afganistanu a Tadžikistanu (tzv. Veľký Pamír), jeden je v Afganistane (tzv. Malý Pamír), a jeden je v Číne. Okrem týchto siedmych “pamírov” sú ešte menšie “pamíre” v horných tokoch riek a jeden je v Pakistane.
Údolia západnej časti GBAO
Shok Dara údolie je jedným z menej známych údolí. Zriedka navštevované turistami, ale s o to pohostinnejšími Pamírcami. V každej dedinke sa mi dostavá pozvanie na čaj, šašliky, alebo len tak na prespanie. Pamírci sú ismailiti, takže mešitu by ste tu hľadali márne. V každej dedinke sa nachádza “náboženské centrum”, vačšinou postavené Aga Khan Foundation. Hlavnou “atrakciou údolia sú výhľady na dva krásne vrcholy, z nie veľmi peknými menami: Karl Marx Peak a Engels Peak. Hlavným mestečkom a správnym strediskom údolia je Rastkala. Prekvapujúco vynovené mesto so štadiónom v samom strede mesta. Tu je jediná možnosť stravovania v celom údolí. Je tu zopár malých reštaurácii, a malý trh, kde sa dajú nakúpiť najpotrebnejšie potraviny na cestu do vyšších častí údolia. Ak sa tu aj nejaký turista objaví, jeho cesta vedie do poslednej dedinky Jawshangoz. Odtiaľto vedie treková cestička do základného tábora Karl Marx Peak.
Ja som sa vydal po ešte odľahlejšej “ceste” k jazeru Turumtaikol. Slovo cesta dávam do úvodzoviek, lebo táto cesta sa zmenila neskôr na chodník a napokom zmizla úplne. Koncom júna chodia Pamírci k jazeru so svojím dobytkom, v lete je jazero vyhľadávané rybármi. Na začiatku júna tu nebol nikto a časť jazera bola stále zamrznutá. Je to vďaka jej nadmorskej výške 4202m, čo ho robí jedno z najvyššie položených jazier v celom Pamíre. Dva dni som tu nestretol nikoho, čo svedčí o odľahlosti tohto miesta. Údolie Shok Dara je spojené z Pamir Highway (údolie Gunt) priesmykom Maisara. Hneď pod priesmykom je rieka bez mosta, ktorú trebalo prekročiť. Na začiatku júna bolo v rieke stále cca 80cm snehu. Takže brod bol trochu komplikovaný, ale nepredstavoval žiaden problém.
Údolie Shok Dara nepozná skoro nikto, zato Wakhanské údolie je snáď najnavštevovanejšie v celom Pamíre. Samozrejme, viac ľudí prejde údolím rieky Gunt, kadiaľ vedie Pamírky trakt. Tu sa, ale turisti zväčša nezastavujú. Wakhanské údolie ponúka, krásne výhľady na zelené terasovité políčka v kontraste so zasneženými horami a hraničnou riekou Panj, ktorá oddeľuje Tadžikistan a Afganistan. Jedninou nevýhodou Wakhanského údolia, je práve jeho obľúbenosť. Bežný turista isto ocení existujúcu turistickú “infraštruktúru”: v každej dedinke sa nachádza viacero “homestay” ubytovaní v domácnostiach so stravou. No ľudia tu už zďaleka nie sú takí príjemní a pohostinní ako v ostatných údoliach. Keďže Wakhanské údolie som prešiel už dvakrát (v roku 2006 smerom na západ, dole tokom) a v roku 2016 (smerom na východ , hore tokom), tentokrát som ho vynechal.
Údolím rieky Gunt, vedie tzv. Pamirska dialnica, alebo Pamírsky trakt a končí sa priesmykom Koitezek. Spodná časť údolia je husto posiata dedinkami s typickými sadmi stromov, ale z nie veľmi peknými výhľadmi na kamenisté kopce. Scenéria sa dramaticky mení po cca 60 km, kedy cesta naberie nadmorskú výšku a ponúka výhľady na zasnežené vrchy okolitých hôr. Pri priesmyku Koitezek sa v celej kráse ukáže 5700m vysoký vrch Kysyldangyi.
Azda “najdivokejším” údolím v Pamíre je Bartang. Začína sa pri sútoku ľadovcovej rieky Tanimas a Kok Jar, približne vo výške 3200 m. Spája údolie rieky Panj pri dedinke Rushan s náhornou plošinou východného Pamíru a je alternatívnou (a dobrodružnou) cestou zo západného Pamíru do mesta Karaku a následne do Murgabu alebo do Kirgizska. Okrem niekoľkých krásne zelených aluviálnych planín je údolie hlboko vyryté ľadovcovými riekami z okolitých vrchov Tadžického národného parku, z ktorých najvyšší je vrch Revolúcie (6940m). Na niektorých miestach je cesta veľmi úzka, že po nej prejde sotva jedno auto. A hlavne v horných dvoch tretinách údolia nie je skoro žiadna doprava. MIestni pamírci preto používajú ako dopravný prostriedok bicykle alebo chodia pešo.
Východný Badachšan a jeho náhorná plošina
Východ GBAO má rozlohu vyše 37000km2 a tvorí vyše polovicu celého autonómneho regiónu. Z vše 200000 obyvateľov GBAO vo východnom GBAO žije iba o čosi viac ako 15000 ľudí. Tretina z tohto počtu žije v správnom stredisku východného GBAO a jedinom mestečku celej oblasti, v Murgabe. Na rozdiel od hlbokých údolí západnej časti, na východe je náhorná plošina s priemernou nadmorskou výškou vyše 3800m. Oblasť sa dá definovať ako vysokohorská púšť. V Murgabespadne menej ako 70mm zrážok za rok. Väčšinou tu žijú Kirgizi. (Iba v Murgabe je etnické zloženie pestrejšie: pôvodne tu žili zväčša Kirgizi, no postupom času sa tu presťahovalo veľa Pamírcov a Tadžikov takže dnes už Kirgizi netvoria v Murgabe väčšinu).
Okrem Murgabu je vo východnej časti GBAO roztrúsených viacero dediniek: Aličur, Rangkul, Tochtamiš, Šajmak, Karakul, Bulugkul, Baš Gumbez a neďaleko Murgabu je ešte Kona Kurgan. V minulosti tu bola ešte osada Čiestiebe, ale tá je dnes už opustená.
Oblasť východne od Murgabu charakterizujú vlnité, vyprahnuté kopce do výšky 5000-5200m. Nie sú tu významné vrcholy s ľadovcami, ktoré by tvorili rieky. Sú tu iba dva stále toky: rieka Aksu (horný tok rieky Murgab) a Istyk.
Rangkul, dedinka vzdialená približne 60km od Murgabu leží hneď pri hraniciach z Čínou. Práve to sa Tadžikistan vzdal približne 1100km2 územia v prospech Číny. Dohoda bola uzavreté ešte v roku 2001 a hranica bola vymedzená v roku 2007.Pre Tadžikistan to bol výhodný kompromis lebo Čína pôvodne žiadala vyše 30000km2 tadžického územia. Obyvatelia Rangkulu boli nespokojní, lebo takto prišli o približne 70% pastvín pre svoj dobytok. Hranica sa totiž posunula z hrebeňa Sarykolského pohoria na náhornú rovinu pár kilometrov od dedinky.
Asi najodľalejšou osadou východného GBAO je Karakul, ktorá je pri brehu rovnomenného slaného jazera. Je to rvá dedinka za Kirgizsko-Tadžickou hranicou. Karakul je na Pamírskej diaľnici až za najvyšším priesmykom Pamíru Ak-Baital (4655m, v preklade Biely Kôň). Región je skoro celý neobývaný a jeho odľahlosť znásobila pandémia, keď neďaleká hranica bola celé mesiace zatvorená.
