Naše plávanie s nežnými obrami: kde zažiť veľryby zoči-voči?

Boli ste na plavbe za pozorovaním veľrýb v Nórsku či na Islande a videli ste „len chrbty a chvosty“? Niet sa čomu čudovať. Veľryby ste zastihli na mieste a v čase, keď sa primárne kŕmia a na predvádzanie nemajú náladu ani energiu.

Veľryby počas roka migrujú medzi polárnymi a rovníkovými oblasťami. V polárnych oblastiach je dostatok potravy, preto sa sem chodia kŕmiť. Je to obdobie, kedy naberajú váhu a energiu na nasledujúce mesiace.

Väčšinou sa v tomto čase pohybujú solitérne. Samice s mladými tvoria malé skupiny a samci sa so samicami nestretávajú. Veľryby si navzájom dávajú priestor a každý jedinec si hľadá pre seba potravu. Veľryba potrebuje skonzumovať asi tonu potravy každý deň na správne fungovanie svojho metabolizmu. To je poriadne veľa planktónu...

Vedeli ste, že veľryby zo severnej pologule sa nikdy nestretnú s tými z južnej? Každé sa kŕmia pri inom póle. V teplých vodách bližšie pri róvniku potom nastáva obdobie socializácie, dvorenia a párenia. Rovnako v tomto období na svet prichádzajú nové mláďatá, ktoré boli počaté rok predtým.

Malebný ostrov Moorea vo Francúzskej Polynézii je zhmotnením predstavy o tropickom raji. Keď sem vycestujete, pochopíte, kde Disney filmári brali inšpiráciu na tvorbu animovanej rozprávky Moana.

Okrem tyrkysových lagún, tropických lesov a ostrých hôr tu môžete zažiť aj jedinečné stretnutie s veľrybami. Každoročne v období od júla do novembra vody v okolí ostrova navštevujú vráskavce dlhoplutvé – nežní obri, ktorí sú známi svojou hravosťou a častými interakciami s ľuďmi.

Ako vyzerajú stretnutia s veľrybami v tropických vodách Francúzskej Polynézie, na ostrove Moorea? Rada by som sa podelila o svoje najkrajšie zážitky.

Stretnúť matku s mláďaťom je ten najkrajší, a zároveň aj najčastejší zážitok vo Francúzskej Polynézii. Matky s mláďatami totiž plávajú pomalšie ako solitérni samci, a sú viac otvorené stretnutiam s ľuďmi. Pre mláďa je všetko nové. Len teraz prišlo na svet a všetko ho zaujíma, vrátane zvláštnych rýb s nohami, okuliarmi a šnorchlami, ktoré plávajú na hladine.

Obzvlášť krásne sú stretnutia s mláďatami, ktoré ostanú na chvíľu bez prítomnosti matky. Veľryby si počas dňa potrebujú niekoľkokrát zdriemnuť. Spia tak, že na cca 30 minút striedavo vypínajú vždy len jednu hemisféru. To im pomáha zostať v pohotovosti v prípade možného nebezpečenstva.

Keď si matka ide pospať, zadrží dych a zanorí sa do hĺbky cca 30 metrov. Jej mláďa zatiaľ pláva nad ňou a čaká. Na rozdiel od dospelých jedincov, mláďatá totiž vedia zadržať dych len na cca 5 minút. V tomto čase máte krásnu príležitosť pozorovať zvedavé mláďa (a ono vás), a kopírovať vo vode jeho hravé pohyby. Na takúto matku s dieťaťom sme mali šťastie aj my. Plávali blízko pri nás a zostali s nami asi 4 minúty. Potom matka vzala mláďa pod svoju plutvu a pomaly sa s nami rozlúčili. Krásny zážitok!

Bol to skvelý deň. Slniečko svietilo, more bolo pokojné a za sebou sme mali plávanie s tromi veľrybami. Úžasné! Plní endorfínov sme na našom člne smerovali do prístavu. „Na obed si dáme poisson cru s kokosovým mliekom“, z toho dňa vo vode nám vyhladlo.

Únava nám klipkala očami, keď tu zrazu... „šplééééch“! Kúsok od nás z vody vyskočila veľryba a s hlasným plesknutím dopadla na hladinu. Wow! Ani sme sa nestihli spamätať a nasledoval ďalší šplech, tentokrát o niečo menší. „To je matka s dieťaťom! Hrajú sa!“ A nasledoval ďalší výskok, a ďalší! Naša loď zmenila smer a nasledovala veľryby. 

„Počkať, je ich viac", hovorí náš miestny guide. „Dve samice s dvoma mláďatami! To sa nestáva často!“ Nasledujúcich 20 minút sme potom ešte pozorovali dve veľrybie matky s dvoma veľrybími mláďatami, ako vyskakujú z vody, hrajú sa a predbiehajú sa, kto spraví väčší šplech. A keby sme sa nemuseli vrátiť do prístavu, pravdepodobne by sme ich tam pozorovali až doteraz, pretože ich to vôbec neprestávalo baviť (rovnako ako nás).

Bol neskorý november, koniec sezóny. Veľrýb v Polynézii ubúdalo, a plávať s nimi nebolo také jednoduché. Pomaly už balili kufre a chystali sa na migráciu do polárnych oblastí. V ten deň bola zlá viditeľnosť. Voda bola mútna a rozbúrená. Nepodarilo sa nám vidieť ani jednu veľrybu. Keď už sme strácali nádej, vysielačkou prišla správa: „blízko zálivu Oponuhu je osamelý spevák!“. Naša loď hneď zmenila smer a uháňala vpred. Keď sme prišli na miesto, hneď sme vošli do vody a to, čo sa stalo potom, nás úplne ohromilo. 

V hĺbke pod nami sa nachádzal samec vráskavca dlhoplutvého. Kvôli zlej viditeľnosti sme ho vôbec nevideli, no počuli sme jeho spev, ktorý sa s ohromnou hlasitosťou šíril vodou. Len sme ležali na hladine, hľadeli do tej tmavej modrej pod nami, a počúvali sme túto zvláštnu reč. Ako kozmonauti vo vesmíre, ktorí zachytili signál od mimozemského telesa. A to nebolo všetko. Na tele sme cítili vibrácie, ktoré sa šírili so zvukovými vlnami. Koncert trval asi 8 minút a zanechal nás v nemom úžase.

Nie vždy máme šťastie na počasie (aj keď sa svojim klientom vždy snažíme „objednať slniečko“), niekedy nás zastihne vietor, vysoké vlny a dážď. Osobne tropické lejaky milujem. Je to čistá energia padajúca priamo z neba, ktorá rozvonia zem, zozelená lesy a rozozvučí rieky.

Keď ste ale na dovolenke na druhom konci sveta, a čaká vás deň na mori, neviete tento zázrak tak celkom oceniť. Boli sme malá skupina a s našim miestnym guidom Maxom z Jamajky sme vyrazili z bezpečia tyrkysovej lagúny za koralovú bariéru na otvorené more. Ako sme sa plavili a hľadali veľryby, vietor začal zdvíhať vlny a blížila sa búrka. Skúsený kapitán nás obratne navigoval pomedzi vlny a my sme mali zábavnú a adrenalínovú jazdu.

Veľrybám sa však s nami akosi stretávať nechcelo. „Sú nervózne..“, zhodnotil kapitán. „Plávajú rýchlejšie než inokedy. Vôbec nezastavujú..“. Vždy, keď sme na nejakú veľrybu natrafili, len čo sme skočili do vody, už aj bola preč.. Naša plavba skončila po niekoľkých neúspešných pokusoch útekom pred búrkou do prístavu. Dnes nemáme šťastie... Objednali sme si jeden miešaný drink maitai ako „bolestné“, a mierne sklamaní sme sledovali dážď dopadajúci na morskú hladinu...A v tom sa to stalo. V lagúne, priamo pred terasou na ktorej sme sedeli, asi 10 metrov od nás sa vynorila veľryba aj s mláďaťom a pozerala na nás. Nad hladinu vystrčila hlavu a jedným okom na nás bez pohnutia hľadela asi 5 minút. Akoby hovorila: „prečo ste sa tam vy blázni tak naháňali? Veď ja som celý čas tu!“ :).  Museli sme sa smiať...zmoknutí a šťastní sme odchádzali domov. Nakoniec sme predsalen mali šťastie. 

Oceán je úžasný. Je to iná dimenzia na rovnakej planéte. Aby ste ho zažili, musíte sa ponoriť do sveta bez reči, bez vzduchu, kde neplatí nič z toho, čo poznáte zo súše. Ak prídete s rešpektom a zvedavosťou, voda vás objíme a odhalí vám svoju mágiu. Pozývam vás zažiť túto rozprávku na zájazde: FRANCÚZSKA POLYNÉZIA - TAHITI, MOOREA, HUAHINE, RAIATEA, BORA BORA