Hovorí sa, že každý, kto miluje cestovanie by mal raz navštíviť „červenú perlu“. Miesto Berberov s pulzujúcim životom, kde z každého kúska dýcha orient. Nejde o žiadnu hádanku, ani indície k mieste s pokladom, ale o popis mesta Marakéš. Mesto, ktoré chytý za srdce.
Všetky moje dobrodružstvá a cesty sa začínajú nenápadne. Raz začnú impulzívne, vzplanú vášne a musím vycestovať, inokedy niektoré mestá pokojne čakajú, kým dozrie čas navštíviť ich. Marakkeš bol tou druhou možnosťou. Odjakživa som vedela, že jedno zo 4 marockých kráľovských miest chcem zažiť na vlastnej koži, no toto dobrodružstvo potrebovalo dozrieť.
Dva roky odkladania cesty k vraj nášmu najbližšiemu Orientu dosiahli reálne kontúry na letisku, kde som netrpezlivo čakala s povestným cestovateľským strachom. Nikdy som si neuvedomila ako blízko a ako vzdialené je Maroko. Blízko myslím relatívne krátky prelet na sever Afrického kontinentu, ktorý pri dobrej spoločnosti a zdarma nápojom zbehne ako nič. No na druhej strane po vystúpení z lietadla a odbavení formalít sa pred vami zjaví kultúra na míle vzdialená tej našej, a tak sa predo mnou otvorila exotická brána a začala sa písať orientálna rozprávka.
Marakkeš si vyslúžil niekoľko prívlastkov, hovoria mu „perla juhu“, či „červená perla“ a to vďaka fasádam domov či starým červeným okeniciam. Bolo založené v roku 1070 a odjakživa sa vyzdvihovala jeho poloha. Keď sa prechádzate mestom plným stánkov, trhov, ľudí, ktorí vás presviedčajú na kúpu, vdychujete vône orientálnych korenín a všakovakých dobrôt, priam cítiť pulzujúci orient, ktorý sa ľahko dostáva do krvi. Mesto obklopujú zasnežené pahorky legendárneho Atlasu, zatiaľ čo sa pokojne prechádzate okolo ďatlových paliem a snažíte sa nestratiť v chaose príznačnom pre toto miesto.
Ako zvykne hovoriť jedno staré známe – všetky cesty vedú do Ríma, tu platí, všetky cesty vedú na slávne námestie Jamma el-Fna, ktorému ostala prezývka „námestie mŕtvych“ kedže sa tu konali verejne popravy. Miesto láka hlavne preto, že sa tu týči mešita Koutobia. Mešita dominuje mestu a žiadna stavba nesmie byť vyššia ako jej hranatý minaret. Jej základný kameň bol položený v roku 1158 a typickým znakom pre mešitu sú tri gule na vrchole. Najväčšiu z nich postavila manželka vezírov Jacuba al-Mansoura. Urobila tak preto, lebo sa počas Ramadánu previnila a zjedla tri bobule hrozna. Na výrobu použila všetky svoje šperky. Život na tomto námestí sa mení každú hodinu, ani jedna nie je rovnaká, aj domáci sediaci v tieni parku vám povedia, že zažiť jeden celý deň tu, stojí za to.
Na potulkách mestom som zablúdila aj do „medina“ , prezývka starého mesta, v ktorom som si zamilovala bazárové uličky. Ľahko tu zabudnete na plynúci čas, kráčala som tu opantaná vôňami exotických korenín, očarená dielničkami, kde opravovali topánky, či vyrezávali priam majstrovské diela do cédrového dreva až som sa pristavila hladná pri stánku s jednom. Domáci tu veľmi často využívajú Ras-el Hanout, zmes viac než 30 korenín je tajomstvom marockej kuchyne, ktoré vám iba tak neprezradia, no s radosťou vás nakŕmia a tajomnú zmes si za malý poplatok môžete na skúmanie vziať domov.
Ako turista tu nezabudnite navštíviť krásny palác Palais el-Bahia z 19.storočia, ktorý sa rozprestiera na 8 hektároch a okolie je dotvorené záhradami a tryskajúcou vodou a nakuknite do každých otvorených dverí, kde vás privítajú milí a svojskí domáci.
Marakkeš je miestom, kde môžete objaviť orientálnu kultúru, ktorá vás bude fascinovať každým dňom viac a viac a stále niečim novým. Určite si užite miestne dobroty na grile ako klobásky, mäská či chutné slimáky.
