Po prílete na ostrov Unguja častokrát – nie úplne správne nazývaný Zanzibar (Zanzibar je súostrovie okolo hlavného vrátane ostrova Unguja) a vybavení colných povinností sme sa sa s našou prenajatou dopravou presunuli na severný cíp ostrova – do oblasti Nungwi.
Tu nás čakala gýčová pohodička pod africkým horúcim nebom. Všetko bolo skvelé! Až na tie cesty! Hlavne jeden úsek bol po nedávnych dažďoch silno erodovaný a tempo údržby také africké :).
Prechádzky po nádherných belostných plážach ostrova, slnení sa, a v spoločnosti domácich žien hľadajúcich rôzne kôrovce či rybky, ktoré nestihli odliv a zostali uväznené v plytkých jazierkách. Mimochodom odliv tu na ostrove býva výrazný, more „utečie“ niekoľko sto metrov od pláže. Po týchto príjemných, ale málo aktívnych momentoch som dostal úlohu vybaviť pravú rybačku. A žiadnu rybačku pre turistov. Keďže naši dvaja klienti boli zruční rybári a hotoví morskí vlci, tak som vyhľadal môjho kamaráta Mosesa, miestneho rybára, aby s nami vyrazil na otvorené more. Teda skoro ráno vyraziť a poriadne ďaleko na more. Proste „deep sea fishing“.
A tak aj bolo o štvrtej ráno sme opustili teplú posteľ a vyrazili sme do noci s naším organizátorom morského dobrodružstva. Predierajúc sa domcami na pobreží s minimom verejného sliepňajúceho osvetlenia sme sa dostali na miesto určenia. Tam nás už čakali naši rybári. Požiadavka znela jasne: žiadna miestna cestovka organizujúca rybačku, ale miestni rybári živiaci sa rybolovom. Tak aj bolo. Po krátkej príprave ešte za tmy, Moses nakopol motorový čln s dvoma poriadnymi udicami sme vyrazili na more. Postupne obchádzajúc kotviace lode sme sa dostali na šíre more.
Obe udice spustené, návnady na poriadne ryby podľa veľkosti návnady a rybačka začala. Teda, všetko bolo idylické až do momentu, keď sa na šírom mori pekne rozpršalo, vtedy mne osobne nebolo všetko jedno. Kútikom oka som pozoroval našich rybárov: Tí sa tvárili pokojne a apaticky sledovali hustý dážď, ktorý bičoval našu loďku. Vlny sa dvíhali, dážď bubnoval na strechu člnu a ja som sa pre istotu pomodlil, keby niečo … Mimochodom pre suchozemca ako ja, orientácia na mori, keď nevidíte breh nie je vôbec jednoduchá. Vtedy si človek uvedomí, že na malej rybárskej bárke uprostred morského „nekonečna“ je ľudské bytie veľmi nepatrné.
Ako dážď začal, tak aj skončil a my sme sa pobrali naspäť. Po vystriedaní všetkých možných aj nemožných návnad som dúfajúc, že práve pri návrate narazíme na tuniaka, mečúňa, prípadne kranasa, ale nič také sa nekonalo. Mňa nakoniec v kútiku duše tešilo, že sme nič neulovili a neochudobnili už aj tak drastickým výlovom decimované stavy rýb v Indickom oceáne.
Aby nezostala pachuť neúspešnej rybačky, tak som vzal Oliho a Milka na fish market, kde sme si popásli zrak aj na pekných kúskoch rýb.
Avšak na trhu ma bolelo srdce, keď sme videli, že miestni rybári predávajú malých len cca dvadsať centimetrov dorastených mečúňov. Nedovolia im dorásť do veľkosti dospelého jedinca. To platilo aj o ostatných rybách.
Evidentne im udržateľnosť výlovu nič nehovorila a tak drancovanie morí chudobnými Afričanmi pokračuje. Nakoniec sme si kúpili asi 6-kilového červeného morského ostrieža, u predavača kúpili kokosový orech na uhasenie smädu a vrátili sa späť na hotel.
Za pár tanzánskych šilingov som presvedčil šéfkuchára v našom hoteli, aby nám upiekol našu na trhu práve vyhandlovanú rybu. So šalátom chutil fantasticky.
To boli hody! Po dobre vykonanej práci, takmer ulovení ryby, sme sa z chuti najedli .. a spláchli delikátny obed dobre vychladeným pivkom zn. Kilimandžáro. A ďalší deň na rajskom ostrove bol za nami.
