Sumba na motorke: Dva týždne slobody medzi plážami, kešu orieškami a divokými koňmi

Indonézia. Krajina, ktorá sa na prvý pohľad môže javiť ako synonymum pre Bali, no v skutočnosti v sebe ukrýva vyše 17 500 ostrovov – každý s vlastnou kultúrou, náboženstvom, jazykom aj rytmom života. Rozprestiera sa na stretávke troch tektonických dosiek, na okrajoch pacifickej, eurázijskej a austrálskej tektonickej dosky, a vďaka tomu je jej krajina neustále v pohybe – plná sopiek, častých zemetrasení, dažďových pralesov, nedotknutých pláží aj silných duchovných tradícií. Kým na Jave prevláda islam, Bali je domovom hinduizmu a na odľahlejších ostrovoch, ako je Sumba, sa stále živo praktizuje animistické náboženstvo Marapu popri kresťanstve.

Práve ostrov Sumba, o ktorom väčšina cestovateľov ani nepočula, si ma získal najviac. Leží len hodinu letu od Bali, no akoby ste sa ocitli v úplne inom svete. Turista je tu stále zriedkavosťou, cesty sú hrboľaté, úsmevy úprimné a ticho má vlastnú váhu. Sem-tam narazíte na surfistov či zvedavého cestovateľa, no drvivú väčšinu času vás sprevádza len zvuk vetra a vlastné myšlienky.

A ja? Vybrala som sa ho spoznať na motorke – len s ruksakom, niekoľkými bodmi na mape a túžbou po slobode. Nešlo o dokonale naplánovanú cestu. Práve naopak – chcela som vypnúť hlavu a nechať sa viesť inštinktom.

Toto je môj príbeh o dvoch týždňoch na ostrove, kde tradičné dediny stoja medzi hrobkami predkov, kešu oriešky sa sušia na dvore a kone ešte behajú voľne po savanách. A ja nepoznám lepší spôsob objavovania, ako na motorke:

Ostrov Sumba leží len hodinu letu východne od Bali, no atmosférou má k turistickému epicentru ďaleko. Už po príchode na letisko je jasné, mi bolo jasné, že tu masový turizmus ešte nezakorenil. Žiadne rady na taxíky, žiadne stánky so suvenírmi – a rozhodne žiadne požičovne motoriek či turistické služby, na aké sme zvyknutí inde v Indonézii. 

Od začiatku som vedela, že cesta ostrovom bude výzva. Prvý krok bol ale jasný – nájsť niekoho, kto mi na 2 týždne požičia motorku. Inak sa nepohnem. To sa mi u jedného miestneho hneď aj podarilo, a tak mi už nič nebránilo vyraziť na cesty. 

Keďže pracujem ako sprievodca, dokonale plánovanie je súčasťou mojej každodennej práce. Tomu som sa ale v mojom voľnom čase chcela úplne vyhnúť a od povinností vypnúť hlavu, a tak som sa úplne bezcieľne, s malými bodmi, ktoré som chcela vidieť, vybrala brázdiť (ne)cesty.

Prešla som takmer 1000 km na malom skútria objavila ostrov, ktorý je unikátny svojou prírodou, ale aj výnimočný vďaka milým ľuďom, pokojnej atmosfére a plážam,aké si viete predstaviť.

Moja cesta začala na severozápadnom pobreží. Tu ma hneď prekvapilo množstvo opustených krásnych tyrkysových pláží, kde nenájdete žiadne rezorty, len zvuk búšiacich vĺn. 

Pokračovala som po pobreží a dorazila k lagúne Waikuri. Je až neuveriteľné, že na takto nádherných miestach nestretnete nikoho. Lagúna je jedným z najkrajších prírodných pokladov na ostrove. Vysoké útesy a zeleň všade naokolo z nej robia perfektným miestom na kúpanie.

Ešte pár kilometrov ďalej na juh ostrova boli cesty relatívne zjazdné. Užívala som si jazdu zastavila všade, kde sa mi to páčilo. Jedným z takýchto veľmi výnimočných miest bola určite dedina Ratenggaro – tradičná dedina s vysokými strechami postavenými podľa pravidiel náboženstva Marapu. 

Na Sumbe som sa prvýkrát stretla s náboženstvom Marapu – vierou, ktorá sa tu nevpisuje len do chrámov, ale do každodenného života, tradícií, architektúry aj krajiny samotnej.

Miestni ľudia veria v dočasný život tu na našom svete, a večný život vo svete duchov v nebi Marapu. Snažia sa o rovnováhu v univerzálnom živote prostredníctvom ktorej možno získať šťastie. Túto rovnováhu symbolizuje Veľká Matka a Veľký Otec, ktorí žijú vo vesmíre a berú na seba podoby mesiaca a slnka. Na ich počesť veriaci prinášajú obety v podobe dobytka, jedla, či sôšiek vyrobených z dreva. 

Táto duchovná oddanosť sa najviditeľnejšie prejavuje pri pohreboch. Miestne rodiny neraz obetujú všetko – a to doslova. Častokrát jednotlivci zadlžia svoje rodiny na niekoľko generácií, aby náhrobné kamene postavili tradičným spôsobom. Pre predstavu, cena jedného náhrobného kameňa, ktorý môže mať až 70 ton je až 10 000€. Vediac, že Sumba je jedným z najchudobnejších ostrovov v celej Indonézii, si môžeme len predstaviť, ako hlboko veriaci títo ľudia musia byť. 

Okrem náboženstva Marapu, ktoré ma na ostrov síce najvýznamnejší vplyv v podobe architektúry, je najpočetnejším náboženstvom kresťanstvo. V každej dedinke nájdeme kostol, ktorý ale nie je v podobe honosnej budovy ako u nás, ale jednoduchý domček s krížom navrchu. Je úžasné sledovať miestnych veriacich, ako sa s radosťou do týchto kostolov hrnú, spievajú a svojou vierou naozaj žijú. Ktovie, možno práve tá im pomáha prežívať tak biedny život. 

Pomaly som sa začala presúvať na východ ostrova a zistila, že čím ďalej, tým sú cesty horšie. Naivne som si vybrala severnú cestu po pobreží kedy som si myslela, že 150 km prejdem za pár hodín. Nakoniec to trvalo celý deň a ja som už takmer s plačom, po západe slnka, dorazila do mesta Waingapu. 

Ďalší deň som teda chcela venovať oddychu na pláži. Aspoň taký bol plán. Po hodine ma ale začali žrať mrle v zadku. Vylihovanie na pláži nie je pre mňa! 

Nasadla som opäť na motorku  rozhodla sa povoziť po okolí. Na mapách som videla, že kúsok odo mňa by mala byť horská cesta. Netušiac, aká kvalita ciest ma čaká, s malou dušičkou, som vyrazila tým smerom. A tu mi padá sánka od prekvapenia. Z cesty plnej dier sa dostávam na cestu 1. triedy, ktorú by sme im mohli aj my doma závidieť. Netuším, prečo práve tam, ale nikoho sa nepýtam a užívam si nádherné scenérie ostrova Sumba.

Sumba je známa tým, že na ostrove stále žijú veľké skupiny divokých koní. Mne sa podarilo pár jedincov zazrieť, ale sú tak rýchle, že som nestihla ani vytiahnuť foťák a už sú preč. Neuveriteľné!

Kdesi som sa dočítala, že sa na Sumbe nachádza aj pár parádnych lokalít na surfovanie. Vybrala som sa teda na juhovýchod ostrova skontrolovať, či je to pravda. Cesty sa mi opäť vytrácali spod kolies. Cesta na pláž nikdy nebola tak náročná. 

To, čo ma ale čakalo potom, bola jedna z najkrajších pláži aké som kedy videla. Ako inak, zase takmer bez ľudí. A naozaj, vlny tu boli výnimočne dobré a tak si viem predstaviť, že v budúcnosti by to mohol byť taký skrytý raj surferov. 

Čas sa ale krátil a ja som sa musíla vrátiť do mesta Tambolaka. Rozhodla som sa ale ísť inou cestou a tak ešte spoznať niekoľko pekných miest. 

V mestečku Waikabubak sa dokonca nachádza aj socha Krista, podobná tej v Riu. 

Cestou som minula ešte niekoľko tradičných Marapu dedín a zastavujem sa v Prai Ijing. Stretla som tam pár milých miestnych, od ktorých som dostala aj súkromnú prehliadku dediny. Síce nikto nerozprával jazykom ktorému rozumiem, ale aj tak sme mali výživnú konverzáciu.