Pokračujeme spoznávaním tajomnej Guyany. Dnes nás čaká bývalá britská Guyana. Kompou prejdeme hraničnú rieku Corantijn (nie, ani tu sa Dunaj ani zďaleka nechytá) a ideme smer Georgetown.
Míňame kostoly, mešity, hinduistické chrámy, voľne sa túlajúce indické kravy a nádherné aleje paliem. Dojem, že sme v Karibiku, je tu hádam ešte o čosi silnejší ako v Suriname. Pri prehliadke mesta vidíme skvosty: neogotickú City Hall, ikonické trhovisko Starbroek s vežovými hodinami, Národné múzeum, antropologické múzeum, prezidentský palác, dômyselný systém protipovodňových morských hrádzi navrhnutých ešte za čias, keď časť Guyany patrila Holanďanom.
City Hall, Georgetown, Guyana
Starbroek market, Georgetown, Guyana
Národné múzeum, Georgetown, Guyana
1. antropologické múzeum – Antropologické múzeum Waltera Rotha, Georgetown
A po obede už netrpezlivo čakáme na miestnom letisku, odkiaľ odlieta 14-miestna Cessna na Guyanskú vysočinu, z ktorej okraja sa do hĺbky pralesa rúti 226 metrov vysoký vodopád Kaieteur, najväčšie lákadlo Guyanskej kooperatívnej republiky.
A to sme pritom takmer neodleteli, let bol zdržaný viac ako hodinu pre intenzívny dážď v pralese. Bežná vec, lety sa odvolávajú relatívne často. Ale šťastie bolo opäť na našej strane. Ideme!!! Napriek úchvatnej kráse a malému letisku vybudovanému iba 15 minút chôdze od prvej vyhliadkovej plošiny sme tu dnes boli úplne sami!!! S nami bol iba jeden americký turista. Dozvedáme sa, že je pastorom v Brooklyne. Neuveriteľné! Ľudia do Guyán jednoducho takmer nechodia. V tejto chvíli sa tomu veľmi tešíme. Ak by tu bolo toľko ľudí ako na Machu Picchu, museli by sme zvádzať tvrdé boje o najlepšie miesto na fotenie. Takto nám spoločnosť robia iba dážďovníky krúžiace vysoko vo vzduchu, ktoré hniezdia v skalnej stene za vodnou záclonou vodopádu Kaieteur.
Kaieteur vodopád
Ten je, mimochodom najväčší vodopád na svete, ak vezmeme do úvahy tak výšku (226 m, viac ako štvornásobok výšky Niagarských vodopádov), ako aj prietok (663 m³ za sekundu). Večer si dáme miestne pivo Banks a miestny rum El Dorado.
Z Guyany sa vraciame do Paramariba a pokračujeme rovno na hranice z Francúzskou Guyanou. Prejdeme ponad širokánsku rieku Surinam cez most (1500 m dlhý a 55 m vysoký), ktorý dal postaviť surinamský prezident Jules Wijdenbosch v roku 2000 a pomenoval ho … po sebe! Iný kraj, iný mrav. Nahráme ešte video pre surinamské Ministerstvo cestovného ruchu (po zverejnení pošleme link) a opúšťame krajinu na vratkých loďkách cez hraničnú rieku Marowijne (hol.) / Maroni (fr.). V meste Saint-Laurent-du-Maroni zamierime priamo do bývalého zberného tábora, kam prichádzali všetci trestanci, ktorých francúzska spoločnosť medzi sebou nechcela trpieť. Od roku 1852 do 1953 fungovala ako jedna veľká trestanecká kolónia. Tí z nás, ktorí čítali dnes už kultovú knihu Motýľ od Henri Charrièra, si živo vybavujeme scény z knihy. Vidíme jeho celu č. 47 ako aj meno vyryté na podlahe.
Na druhý deň pokračujeme katamaranom na Ostrovy spásy, kam boli preložení trestanci, ktorí sa niečím previnili, po príchode do Guyany. Teda tí najhorší z najhorších. Skupine sa tu veľmi páči, kokosové palmy umocňujú vizuálny vnem z ostrova, v mori vidíme plávať korytnačky. Raj!
Až kým si nepredstavíme tú neskutočne ťažkú prácu (spracovanie kameňa na stavebný materiál, všetky stavby na ostrove sú kamenné a tehlové a postavili ich trestanci), ktorá bola najčastejšou príčinou smrti. Peklo v raji! Scény z knihy znovu ožívajú, na Kráľovskom ostrove vidíme dielňu na výrobu kameňa, veliteľov dom, bitúnok s vytekajúcou prasacou krvou, ktorá (spolu so zvykom „pochovávať“ mŕtvych trestancov priamo do mora) udržiavala hladné žraloky stále v blízkosti ostrovov, popravisko. Tí, ktorí čítali, vedia.
Na ostrove sv. Jozefa si džungla už berie späť svoje územie, no napriek tomu tu stojí ešte väzenie so samotkami bez striech, iba so železným roštom proti možnému úteku. Nedá veľkú prácu živo si predstaviť hliadkujúcich strážnikov, ktorí zhora sledujú väzňov, pľujú na nich, vykonávajú malú potrebu. A na väzňov prší, svieti slnko. Všetci sme radi, že sme prišli až v 21. storočí.
V minulosti bola Francúzska Guyana (tu sa dekolonizácia nekonala, sme stále na území Francúzska, platíme eurami a telefonujeme za slovenské ceny) trestaneckou kolóniou, dnes je to, ekonomicky vzaté, v prvom rade miesto, kde sa nachádza Vesmírne stredisko a kozmodrom na štarty rakiet a družíc (začalo sa stavať pri meste Kourou od roku 1964, do prevádzky uvedené od roku 1968).
Európska agentúra, ktorá stredisko prevádzkuje (vlaje tu aj slovenská vlajka!) má ideálne podmienky.
Blízko k rovníku (výhodné štarty družíc na geostacionárnu obežnú dráhu), riedko obývané územie, poloha pri mori (uvoľnené kusy rakiet padajú do mora, minimálne riziko škôd). V čase nášho pobytu stretávame v našom hoteli veľkú ruskú skupinu. Nie sú to turisti, dozvedáme sa, že tu pripravujú štart svojej rakety.
Presúvame sa do hlavného mesta Cayenne, vychutnávame si príjemnú tropicko-karibskú atmosféru s francúzskym nádychom. Práve to, že sme stále vo Francúzsku je zárukou skvelých gastronomických zážitkov ako aj oproti Slovensku veľmi výhodných cien francúzskych vín a šampanského. Vyrážame na náš posledný výlet do dediny Cacao, kde žije komunita ázijských Hmongov z Laosu a Vietnamu (prišli sem bezprostredne po volne vo Vietname), ktorí svojou pracovitosťou a tradičným príklonom k poľnohospodárstvu ovládla miestne zeleninové a ovocné trhy.
Prichádzame zrovna v nedeľu, kde sa koná veľký trh plný tropických plodov.
A potom už iba posledný večer s čašou francúzskeho vína, posledný pozdrav z troch Guyán. Zážitok na celý život. Želáme si šťastnú cestu, čoskoro sa uvidíme na Slovensku!
