Alt Text!
Európa

Výlet na Balkán: Tirana

Výlet na Balkán: Tirana | Blog CK Victory Travel

V rámci balkánskeho výletu som si na Tiranu rezervoval tri dni.  Z troch sa stalo sedem, zo siedmych desať.  Jednoducho tam bolo príjemne.  Bavilo ma motať sa po farebných uliciach, chutili mi žlté melóny, rakija, mäsové qofte a mne sa nechcelo odísť.

 

Z našich končín sa do Tirany pohodlne prepravíte za necelé dve hodiny letecky.  Ušetríte si dlhú cestu, nekonečné zastávky na hraničných prechodoch, ukrátite sa však o zážitky a stretnutia, ktoré vlak z Budapešti cez Belehrad a Skopje ponúka.

Aký hotel v Tirane vybrať?

Vraj najchudobnejšie mesto Európy nie je práve najpopulárnejšou destináciou, o ubytovanie si však starosť robiť nemusíte.  Kvôli prítomnosti medzinárodných organizácii, zahraničných investorov a ďalších novodobých kolonizátorov si vyberie aj náročný návštevník, pre ktorého v meste postavili päťhviezdičkový a niekoľko štvorhviezdičkových hotelov.  Jeden z nich, Hotel Rogner, sa nachádza priamo v centre na Bulevardi Dëshmorët e Kombit.  Má príjemnú terasu so zeleňou, palmami a bazénom a oplatí sa navštíviť, aj keď cestujete jednoducho, s ruksakom.  Ubytovanie ponúka pár hostelov.  Návštevou hostelu bez názvu, ktorý patrí organizácii Outdoor Albania, podporíte jej projekty na opravu chátrajúcich pamiatok.  Bývalú škôlku v tmavej ulici v centre mesta dodnes zdobí maľovaný Mickey Mouse a celá jeho partia v životnej veľkosti.  V lete môžete spať aj v záhrade.

Čo zažiť v Tirane

Tirana je dobrodružné mesto.  Hneď druhý deň som si kúpil baterku a na nočné expedície som ju brával so sebou. Pre istotu.  Mal som vážnu obavu, že sa na neosvetlených uliciach prepadnem do jedného z množstva hlbokých výtlkov.  Predstavoval som si hrôzostrašný obraz z filmu, kde nadšený športovec niekoľko dní trpí zaseknutý medzi skalami.  Mal som to živo pred očami a naozaj sa obával, že sa v noci do jednej z roklín Tirany prepadnem a nepomôže mi ani amputácia ruky vreckovým nožíkom, nepomôže mi nič, nikdy ma nenájdu.

„Dosť bolo šedej, je čas na zmenu!“  povedal si pán Edi Rama, umelec a v rokoch 2000 až 2011 starosta Tirany.  Keď bol zvolený za starostu mesta, rozhodol sa oživiť jeho smutné fasády.  V krátkom čase sa šedé paneláky stali plátnom pre domácich a zahraničných umelcov, ale aj obyvateľov mesta, študentov a deti.  V uliciach sa tak objavili geometrické tvary, gigantické stromy, bodky a iné ornamenty a farebné vzory.  Aj napriek tomu že interiéry domov a životy ľudí sa v posledných rokoch zmenili iba málo, považuje pán Rama svoj projekt za veľdielo nie len estetické, ale aj politické.

Názory na Ediho Ramu sú rôzne, hodnotenie nechám na domácich.  Pravdou však je, že počas jeho starostovania bolo v meste zasadených 55 000 stromov, zlikvidovaných viac ako 5 000 ilegálnych stavieb a zmizlo viac ako 123 000 ton odpadu. Celkový dojem z množstva pestrých ulíc je unikátny.  Najkrajšia je prítomNosť človeka- maliara, či už amatéra alebo pozvaného profíka.  Komplikované vzory a krivé nápisy sú maľované ručne a fasády tak okrem farebnosti dostali určitý charakter a podpis autora.  Šedú možno jednoducho prefarbiť tak, ako sa to stáva na panelákoch slovenských sídlisk.  Bez spomínaného dotyku človeka však aj zelená a modrá zostávajú stále iba odtieňom šedej.

Kam sa vybrať v Tirane večer?

Večer navštívte Blloku.  V minulosti bola vilová štvrť sídlom vládnucej komunistickej strany, dnes je populárna pre množstvo barov a reštaurácii.  Či už v Blloku alebo iných častiach, ožíva letné mesto v noci.  Domáci posedávajú vo všadeprítomných kaviarniach, reštauráciach a jednoduchých občerstveniach s kebabom, sledujú futbal z celého sveta a hlasne besedujú do rána.  Ľudia sú priateľskí a tolerantní, o čom svedčí aj prítomnosť mešity, pravoslávneho a katolíckeho kostola na Bulevardi Zogu.  Veľkou bariérou pre turistu je však jazyk.

Aké je Albánsko?

Albánsko je rozlohou menšie ako Slovensko a jeho hlavné mesto svojou polohou dobrým začiatočným bodom na poznávanie celej krajiny.  Neponáhľajte sa a nehodnoťte kvalitu dopravy, klimatizáciu a presnosť.  Je to zbytočné.   Autobus odíde, keď sa šofér naobeduje, vypije pár káv a zaplní autobus pasažiermi, vlak síce odíde včas, sauna na koľajniciach vás však do cieľa prepraví veľmi pomaly.  Cesty na južnom pobreží sú nové a moderné, pripravené na projekty v cestovnom ruchu.  Stopovať sa dá všade a ľahko. Na horských cestách juhu odporúčam autá selektovať.  Príliš staré auto sa bude vliecť rýchlosťou chôdze, šofér v luxusnom voze sa bude predvádzať schopnosťami pretekára a  rýchlosťou na cestách, ktoré pripomínajú drsné alpské prechody.

Väčšina správ o Albánsku je okorenená kriminalitou, izoláciou z minulosti a chudobou. O starých mestách, horách a úžasných plážach na juhu krajiny sa veľa nedozviete. Ak máte čas navštívte Berat a Gjirokastra, staré kamenné mestečká na juhu.  Na severe pri jazere Shkoder, leží mesto s rovnakým menom.  Knižné bedekre odporúčajú jeho návštevu, mesto však veľmi zaujímavé nie je.  Navštíviť sa oplatia odľahlejšie oblasti jazera smerom k hranici s Čiernou Horou.

Mesto Durres sa nachádza na pobreží Jadranu, iba hodinu jazdy autobusom. Štyridsať kilometrovú trať zvládne auto z Tirany aj rýchlejšie, a tak je desať kilometrov dlhá pláž populárnou destináciou aj pre víkendových a denných návštevníkov. Pláž pripomína zábavný park. Stolný futbal, šípky, kolotoče poháňané svalnáčmi, streľba zo vzduchovky, stánky s cukrovou vatou a jedlom na každom kroku. Väčšinou sa kúpem všade. V meste Durres som si uvedomil, že som rozmaznaná baba a do vody som sa nenamočil ani po kolená.

Pláž v albánskom meste Durres.

Opakom je pobrežie Iónskeho mora.  Hornatý terén zabezpečuje izoláciu oblasti, do ktorej zatiaľ zvedaví turisti prichádzajú väčšinou iba na jednodňové výlety z neďalekého ostrova Korfu.  Dedinky Qeparo, Himare, Dhermi a ďalšie, ktoré ani na mape nenájdete, ponúkajú kúpanie v priezračnej vode, čisté pláže a možnosť navštíviť ešte izolovanejšie jaskyne a rokliny.

Bunkre

Približne 700 000 betónových bunkrov zdobí predovšetkým hraničné oblasti, hory a pobrežie.  V rokoch 1950-1985 ich dal postaviť vodca Enver Hoxha.  Prvý úkryt na vlastnej koži testoval aj jeho inžinier a staviteľ, ktorý v ňom na rozkaz Hoxhu musel stáť, keď bol skúšobne bombardovaný tankom. Bombardovanie prežil, a tak sa začalo s výstavbou.  Dnes nájdete bunkre pomaľované, zamaskované rastlinami, na plážach často vybavené matracom pre väčšie pohodlie.  Odstránenie je pre ich betónovo železnú konštrukciu takmer nemožné, takže si na cestu pribaľte aj farby na ich skrášlenie.

PÁČIL SA VÁM ČLÁNOK? PODPORTE HO ZDIEĽANÍM!
Autor: Filip Gelačik

Filip Gelačik

O autorovi

Filip Gelačik je jednoducho človek s potrebou pohybu, poznávania a akcie, o ktorú sa s vami rád podelí kdekoľvek. Žil vo viacerých krajinách Európy a v USA. Nielen na cestách sa veľa pýta, rád sa okúpe v zime, zabehá si bosý, skoro vstáva, spoznáva, ochutnáva a užíva si pocit z neznámeho. S vami sa vydá na cestu po Peru, Bolívii, Čile, Argentíne, Uruguaji, Brazílii, Albánsku a Kosove, Škótsku, Novom Zélande, USA, Gruzínsku, Arménsku a ďalších destináciách v prírode a na horách.