Mnoho ľudí, ktorí cestujú po Peru, si zo svojich cestovateľských denníkov „odfajknú“ ako turistické ciele Limu, Cusco a Machu Picchu. Lietadlom sa z Limy do Cusca dostanete za 1,5 hodiny. My sme sa z Limy do Cusca vydali tou dlhšou cestou. Dlhšou o 10 dní a 2100 kilometrov. Prečo? Niekto múdry raz povedal: „Nie je dôležitý cieľ cesty, ale cesta samotná.“ Boli sme zvedaví, či je to naozaj tak. Veď Cusco ani Machu Picchu nám neutečú. Ak tam vydržali 500 rokov, tak tých desať dní by nemal byť problém.
Cestovali sme rôzne. Prenajatou dopravou, linkovým busom, člnom, lietadlom aj vlakom. Dôvody boli jasné. Robiť čo najviac zástavok, spoznať nepoznané a prespať aj na miestach, na ktorých turisti mnohokrát ani nezastavia. Aspoň spoznáme aj peruánsky vidiek. Chceme? Nie sme si istí. Ale plní očakávania a hladní po zážitkoch. Najviac sme boli zvedaví ako žijú ľudia v Andách. Vo výškach 3000 až 5000 m.n.m. Dá sa tam vôbec prežiť?
Po niekoľkých dňoch cesty po peruánskom pobreží a po neuveriteľných a mystických skúsenostiach (o ktorých ešte určite napíšem) sme sa dostali do „výšok“. Mesto Arequipa nie je zrovna vidiekom, keďže je to druhé najväčšie peruánske mesto, ale v okolí a v jeho blízkosti je toho veľa čo vidieť. Navyše denne sem prichádzajú z okolia stovky ľudí za prácou alebo na miestne trhoviská. Nám sa už v 2300 m.n.m. nedýcha tak ľahko ako pri mori, ale zdá sa, že domácim „dôchodcom“ a deťom to nevadí a svižne nás na ulici predbiehajú.
[[galeria_peru_vidiek_1]]
Odchádzame do údolia Colca a prechádzame malými osadami, v ktorých žije v priemere 2-tisíc obyvateľov. Ráz krajiny sa zmenil. Rieka tu vytvorila čím ďalej, tým hlbšie údolie, ktoré sa neskôr mení na hlboký kaňon. Život sa spomalil. Nielen preto, že civilizácia ostala niekoľko sto kilometrov za nami, ale aj nadmorskú výšku cca 3800 m.n.m. je cítiť každým krokom vpred.
Ľudia sa tu neponáhľajú a šetria energiu na celý deň. Rozdiel medzi dennou a nočnou teplotou je znateľný hneď po zotmení. Akokoľvek treba povedať, že ľudia nie sú leniví. Vstávajú skoro. Už o piatej ráno ich vidíte pracovať na svojich políčkach, terasách alebo čakajúc na autobus, ktorý ich zoberie do mesta predať to, čo dopestovali, respektíve doma vyrobili. Áno. Sú aj zruční remeselníci. Väčšinou tkáči, ale tiež kožiari a hrnčiari.
[[galeria_peru_vidiek_2]]
[[galeria_peru_vidiek_3]]
Presúvame sa o 300 km ďalej. Naším dnešným cieľom bude jazero Titicaca. Ale ako som spomínal na začiatku tohto článku, dôležitejšie ako prísť dnes, bude zažiť niečo nové počas cesty. Dostávame sa cez 4000 m.n.m. a tí z nás, ktorí ešte neprešli na domáce recepty ako prekonať príznaky výškovej choroby, tak práve učinili.
Nieže by nám bolo zle, ale len tak preventívne a pre chuť sme si dali vynikajúci Andský čaj pripravený z muňe, maky a samozrejme kokových listov.
Nie som „čajový maniak“, ale po tejto skúsenosti si dávam čaj každé ráno. (POZOR! Koka nie je kokaín! Aby si niekto nemyslel, že sme boli vysmiati od rána do večera.)
[[galeria_peru_vidiek_4]]
Teraz je už krajina rovná. Altiplano, ako to tu volajú, je peruánska pampa lemovaná vrcholkami nespočetných hôr a sopiek. mali sme možnosť zahliadnuť okrem lám a alpák aj niekoľko kameloidov, ktoré tu volajú „vicuňas“. Žijú voľne. A raz za rok sa v okolitých dedinách koná slávnosť, pri ktorej sa tieto milé zvieratá chytajú, ostrihajú a znova pustia do prírody. Ich srsť je veľmi jemná a poriadne drahá. Na jazere Titicaca sme boli zvedaví, ako si žijú ľudia na plávajúcich ostrovoch a ako to vyzerá na ostrove, kde všetci od detstva štrikujú. Aj chlapi! Musím povedať, že to nebola jediná kuriozita, s ktorom sme sa tam stretli. Predstavte si.. neexistuje tam polícia ani sudcovia, lebo tam prakticky neexistuje žiadny zločin. Alebo, aby ste si boli istí so svojou nastávajúcou alebo nastávajúcim, podľa tradície máte 1 až 2 roky na skúšku. Ak to nefunguje, nič sa nedeje. Ak si však poviete „áno“, je to už navždy.
[[galeria_peru_vidiek_6]]
[[galeria_peru_vidiek_7]]
Ženy s úsmevom na tvári, my chlapi trochu vystrašení, sme sa pobrali ďalej. Posledný úsek cesty pred naším cieľom v meste Cusco. Prechádzame krásnym údolím rieky Vilcanota. Deň nám spríjemňujú krátke zastávky v malých provinčných mestečkách pozdĺž celej cesty. Všade sa stretávame s vážnymi, ale milými ľuďmi, ktorí nehľadajú spásu v modernom svete plnom technológií. Vedia, že sa musia o seba postarať. Vedia, že musia prežiť. Vedia, že Pacha Mama im nedá zahynúť. Starajú sa o ňu a Ona sa stará o nich. Dáva im obživu vo forme množstva rôznej kukurice alebo stovák druhov zemiakov, yuky, rýb v riekach a jazerách, alebo materiálov na výrobu a farbenie ich krásnych krojov.
[[galeria_peru_vidiek_8]]
Večer príjemne unavení, sme sa ubytovali v cieli našej cesty. V meste Cusco. Naša základňa na spoznanie fascinujúceho inkského sveta a jedného z nových divov sveta Machu Picchu. Ale to je už iná história, o ktorej si môžeme napísať neskôr. Takže ako zhodnotiť našu cestu naprieč Andami? Možno ste si všimli, že väčšina fotomateriálu v tomto článku je zameraná na tváre. Na ľudí. Na život a ich osudy. Na to, čo majú spoločné a na to, čo ich robí inými. A keď hovorím inými, mám na mysli originálnymi, obohacujúcimi, osviežujúcimi, tradičnými, nezlomnými a potrebnými. Prišli sme do cieľa. Bola tá cesta dôležitá? Bola. To, čo v nás ostane aj po návrate domov, sú tie tváre všetkých ľudí, ktorých sme cestou stretli alebo navštívili. A nielen to! Budú to tváre ľudí, ktorí sa na tejto ceste s nami podieľali. Ľudia, ktorí sa pričinili o to, že aj táto cesta stála za to.
[[galeria_peru_vidiek_9]]
Venované všetkým dobrodruhom a cestovateľom, ktorí mali to šťastie (ako ja) cestovať so správnymi ľuďmi.
