Keď som pred niekoľkými rokmi cestoval prvý krát do Kolumbie, mal som zmiešané pocity. Veľmi ma lákala myšlienka spoznať krajinu, ktorú som považoval za niečo úplne 100% latino-americké. Hudba, tanec, káva, trópy ale aj nebotyčné Andy. Asi takúto zmes som mal v hlave a nejakým spôsobom som sa snažil dať si dokopy ten správny “obraz”.
Na druhej strane to boli obavy. Koľkokrát ste videli správy alebo filmy o drogovej mafii v Kolumbii? Mnohokrát, však? Kokaín, koka, zbrane, únosy a pod. Ja osobne som tie obavy nemal. Skôr to bolo moje okolie a príbuzní, ovplyvnení týmito obsolentnými informáciami. Keďže už žijem pár rokov v Mexiku (zvykol som si na niektoré veci, ktoré našincom pripadajú ako z akčného filmu) bol som si istý, že horšie to byť nemôže. Alebo áno?
Bogotá
Nemám problém sa pohybovať po Mexico City, takže po prílete na El Dorado (jedno z najsledovanejších a najkontrolovanejších letísk sveta) v Bogote, som sa už len musel trošku zorientovať a dostať sa do hotela v centre mesta. Pre tých, čo sa neradi pohybujú vo veľkomestách, by to mohlo byť trošku stresujúce. Predsa len, je to 8 milionový megalopolis so zápchami, dlhými a širokými cestami, ktoré lemujú stovky moderných ale aj historických budov. Život tu plynie veľmi rýchlo a je to vidieť. Typické hlavné mesto. Taxikárovi som ešte veľmi nedôveroval a trošku sme sa „oťukávali“. Ale keď zistil, že hovorím plynule španielsky, vedel, čo si môže dovoliť a čo nie. Aby som nezabudol. V prvom rade, než nastúpite do taxíka, zvoľte si tie oficiálne. Tie, ktoré majú na letisku svoj kiosk, kde si ho zaplatíte. Potom už len prídete s lístkom na stanovisko a lístok odovzdáte šoférovi. Keď sa po pár hodinách a možno nejakom tom dni v Bogote oťukáte a zistíte, ktoré taxíky sú bezpečné, vždy pred nástupom dohodnite cenu so šoférom, ak vidíte, že nemá taximeter. Či chcete alebo nie, stále je na vás vidno, že ste turista. Tu v latinskej Amerike je súčasťou „folklóru“, že nepozorní a neskúsení turisti „dobrovoľne“ odovzdajú svoje peniažky navyše, aj keď nemusia.
Takže ja som konečne v hoteli. A po taxikárovi aj recepčná, je na mňa nevídane milá. Začínam podozrievať a pýtať sa sám seba, čí je všetko v poriadku. Nie som až tak zvyknutý na ochotných pracovníkov vo verejných službách. Vybalím a idem naplánovať najbližšie dva dni, ktoré tu strávim. Tak čo tu stojí za to vidieť? Ako budem odtiaľto odchádzať? Spokojný čí sklamaný? Predbežný plaň som už samozrejme mal. Teraz je ten správny čas, porovnať ho s realitou.
Ešte než som začal s návštevami atrakcií tohto mesta, musel som si zvyknúť na výmenný kurz kolumbijského pesa. Tie čísla sú tak nezmyselné, že mi to ozaj trvalo, než som pochopil, čo je normálna a čo premrštená cena za nejaké to jedlo, nápoj, alebo vstupné. Ale aspoň na chvíľu som bol milionárom! Veď napr. taká káva stojí od 1.500 do 5.000 pesos a nejaký ten obed od 15.000 do 25.000.
Montserrate
Povinná zastávka na ceste každého návštevníka Bogoty. Je to hora, ktorá sa vypína nad mestom vo výške 3100 m. n. m. Aj keď je to pre domácich hlavne pútnické miesto, pre nás „cezpoľných“ je to nádherná rozhľadňa s neuveriteľným výhľadom na mesto ležiace 600 výškových metrov pod nami. Dajte si tu dobrú kávu a k tomu nejakú miestnu cukrovinku. Pani zo stánku s občerstvením ma s úsmevom obslúžila aj keď som bol možno trošku drzí, lebo som sa ponáhľal a chcel som mať čo najrýchlejšie zaplatené. Spôsobom, že som sa na ňu vôbec nehneval, ma uzemnila a ja som pomaly začal vnímať tunajších ľudí. Tak teda aj vy. Poseďte, nadýchajte sa čerstvého vzduchu a ideme naspäť do mesta.
Museo de Oro
Nie som fanúšikom akéhokoľvek typu múzea a ani šperky nenosím. A toto sa volá Múzeum Zlata. Má to byť najväčšia atrakcia tohto mesta. Veľmi skepticky vchádzam a idem si ho pozrieť. O dve hodiny neskôr, vychádzam s otvorenými ústami a husou kožou na tele. Áno! Je to bomba! Múzeum ma 5 poschodí a celých 5 poschodí je plných zlata! Od malých kúskov až po niekoľko kilové exponáty. A viete čo? To čo je vystavené je len ¼ pokladu tohto múzea. Ostatné kúsky sú v „sejfe“. Na rozum mi prichádza otázka: „Koľko zlata museli odtiaľto odviesť Španieli ak ešte všetko toto tu nechali?“ Akokoľvek to nie je to naj, čo si z tohto múzea odnášam. Sú to hlavne poznatky o tom, aký význam malo zlato pre Inkov a ako boli neuveriteľne zruční pri spracovaní tohto kovu. A keď vám poviem, že z materiálneho hľadiska pre nich neznamenalo absolútne nič, uveríte? Takmer všetci pracovníci múzea (strážnici, upratovačky, šatniarka, predavačka suvenírov atď.) sa na vás usmievajú a zaželajú dobrý deň. (v tomto momente mi asi padla sánka pri odchode z múzea).
Quinta Bolívar
Kto má rád históriu, určíte nemôže vynechať tento skvost. Hacienda v ktorej býval jeden z najvýznamnejších ľudí kontinentu, Simon Bolívar. Osloboditeľ takmer celej Južnej Ameriky od vplyvu európskych dobyvateľov. Národný hrdina od Venezuely až po Argentínu. Príjemné miesto na nenáročnú prechádzku a nejaké tie informácie z jeho života. Cestou naspäť do centra som prechádzal popred budovu Universidad de los Andes. Je to jedna z najprestížnejších univerzít v krajine. Ale to nie je podstatné. Zahliadol som ako tam jeden mladý muž predáva niečo z krásnej kovovej nablýskanej vlečky. Vyzeralo to ako nejaký tradičný kávovar z 20.storocia. A keďže som tušil, že je to káva a „moju obedňajšiu“ som ešte nemal, išiel som ju hneď vyskúšať. Jeeeej! Za 30 centov, také fantastické espresso, že som sa sem vrátil aj na ďalší deň. Mladý predavač bol neuveriteľne slušný. A spomenul asi všetky frázy, ktoré nás doma a v škole učili. (Dobrý deň, prosím, ďakujem, nech sa páči atď…)
Candelaria
Historické centrum mesta. Samozrejme, že som nemohol zo svojej prehliadky vynechať ani historické centrum. Uličkami Candelarie (ako sa táto štvrť volá) by sa mali prejsť hlavne vášniví fotografi. Nájdu tu materiálu až-až. Úzke uličky s mačacími hlavami, nízke domčeky so škridlovými strechami, alebo výborné reštaurácie s miestnymi jedlami. Takisto tu nájdete kultúrne centrum Gabriela Garcia Marqueza (držiteľa Nobelovej ceny za literatúru), Múzeum Botero s dielami najväčších svetových maliarov, alebo aj štátne budovy poznačené neslávnou históriou Pabla Escobara.
Odchod z mesta
Po dvoch dňoch plných zážitkov a nových skúseností, je čas posunúť sa ďalej. Toto bol môj prvý dotyk s Kolumbiou a jej obyvateľmi. Bogotá. Hlavné mesto krajiny. Všade prítomné policajné hliadky, ktoré však nevzbudzujú strach, ale istotu. Istotu, ktorú mate, ak potrebujete pomoc v núdzi, alebo len odpoveď na blbú otázku: „Ako sa dostanem…?“, vždy je tam niekto, kto vám slušne odpovie a pomôže. Všade vás obdarujú úsmevom a samozrejmosťou sú okrem vykania aj (u nás doma slová takmer zabudnuté) „ďakujem a prosím“. Dnes odchádzam do úplne iných kútov Kolumbie. Mimo civilizácie. Do oblastí, kde sú ľudia odkázaní jeden na druhého. Oblastí kde najväčšie osídlenia majú menej ako 40.000 obyvateľov a väčšina z nich sú osady s oveľa menším počtom ľudí. Stretneme tu nejakého „narkobaróna“? Sú aj tu ľudia takí milí ako v mestách? Čo si tu domáci myslia o zahraničných turistoch, ktorých sem až tak veľa nezavíta? Ideme do niečoho nového a nepoznaného.
Ako to všetko dopadlo? Prečítajte si aj druhú časť tohto príspevku.
