Indická svadba v Gudžaráte: týždeň plný tradícií a farieb

Kamarátstvo s bývalým spolužiakom Matejom, z mojich čias košického gymnázia, nadobudlo dobrodružný rozmer. Po tisíckach hodín, ktoré sme spolu strávili v online priestore hry Dota 2 ma zavolal na svoju svadbu do Indie. Pozvanie, ktoré nešlo odmietnuť. 

Každý koho poznám vášnivo baží po tomto nezabudnuteľnom orientalistickom zážitku. Zbalil som si teda kufre a hor sa za Matejom do Indie.

Konkrétne išlo o mesto Surat v štáte Gudžarát. Ekonomicky ide o jeden z troch najrozvinutejších štátov Indie (India je federácia zložená z mnohých štátov), z ktorého pochádza napríklad súčasný indický premier Modi, či Mahatma Gandhi. 

Na moje prekvapenie išlo však o veľmi málo turistickú oblasť a boli sme jediné biele tváre v šírom okolí. Tento fakt nadobúda nový rozmer v momente, keď sa s vami každý na ulici túži fotiť. Tu som exotikou ja. Na niečo viac ako týždeň som si vyskúšal aké je to byť v koži známeho herca či inej celebrity. 

Dokonca ma v jednom momente požiadali aby som pózoval na kampaň pre ochranu kráv, ktorých konzumácia je v štáte Gudžarát trestaná väzením (paradoxne, keďže ja sám som milovníkom dobrej hovädziny). Ide totiž to o čisto vegetariánsky štát a aj na konzumáciu kuracieho mäsa sa hľadí s veľkou nevôľou.

Vyskúšal som si teda aké je to byť celebritou a veru mi to nevoňalo. Šlo o veľmi energeticky náročný proces, pri ktorom som bol žiadaný pózovať v každej chvíli. Boli ľudia ktorí si ma fotili za pochodu, to mi až tak nevadilo, ale niektorí žiadajú pózovanie podľa ich gusta. Cítil som sa ako objekt, ktorý chcú vlastniť. 

Po tomto intenzívnom a vyčerpávajúcom zážitku, som veľmi rád, že nie som žiadna celebrita. Musia to mať veru ťažké. Uvedomil som si ako ich vlastní fanúšikovia formujú a tlačia do toho, aby boli podľa ich obrazu. Pri takom tlaku si myslím, že môže byť veľmi ľahké stratiť individualitu, ktorú my Európania máme tak radi. 

Ale späť k svadbe. Na Matejovu svadbu prišla početná skupina Slovákov. Jednalo sa o veľmi zaujímavých ľudí. Bol to krásny zážitok. Moje oči vnímali historický stret kultúr, ktorý je aktualitou nášho globalizovaného sveta. Historický míľnik a búranie zastaralých kultúrnych stereotypov. To bola svadba Mateja a Dhruti. Šlo o shakespearovský scenár ako z Rómea a Júlie, ale tentoraz s krásnym disneyovským šťastným koncom. 

India je totiž to veľmi konzervatívna krajina, kde sú bežne na dennom poriadku dohodnuté sobáše, tak ako to kedysi bývalo aj na slovenskom vidieku. Svadby s cudzincami sú tu takmer nemysliteľné. Nevestina rodina bola však na indické pomery liberálna a po dlhom dohadovaní sa svadba mohla konať. Veru sa im nedivím. Matej musel zanechať dobrý dojem a osobne si myslím, že málokto sa môže rovnať stoickým kvalitám tohto unikátneho človeka.

Svadba v Surate je dlhá záležitosť, ktorá trvá skoro týždeň. Ide o naratívny príbeh obsiahnutý rôznymi mojou mysľou neuchopiteľnými rituálmi, ktorý začína pytačkami a pokračuje cez zásnuby až do spečatenia sobáša.

Po sobáši nastáva veľký smútok a celá rodina nevesty silno narieka a plače, lúčia sa totiž to s ich milovanou. Tá sa lúči späť a odchádza do rodiny svojho nového manžela, ktorým je Matej. Tá ju u seba víta a potom už nasleduje svadobná noc a príbeh, ktorý všetci poznáme.

Indické svadby sú veľké a na hlavnom obrade bolo niečo cez 1200 ľudí. V mojich očiach to bolo veľmi prekvapivé, ale tu v Indii je koncept rodiny oveľa širší ako u nás. Nukleárna rodina tu nie je tak esenciálna a za starých rodičov sa považujú aj súrodenci starkých. Súrodencami sa tú nazývajú aj bratranci a sesternice a niekedy aj blízki rodinní priatelia.

Čo sa jedla týka vítali nás rozmanité švédske stoly a rôzne chuťové odtiene pikantného, ktoré u nejedného Slováka v skupine vyvolali slzy na tvári.

Veľmi zaujímavé omáčkovité jedlá. Všetky samozrejme bezmäsité. Ich strava sa zakladá väčšinou na obilných uhľohydrátoch, akými sú ryža či rôzne druhy chleba ako naan, roti, chapati či paratha. Omáčky bývajú celkom ťažké a jedná sa o jedlá s veľkým množstvom oleja a mnoho vyprážaného.

Na moje prekvapenie sa mi zbúral môj mýtus o zdravosti indickej kuchyne. Myslím, že z nutričného hľadiska ide o celkom nevyváženú stravu, aspoň podľa európskych lekárskych štandardov, ktorých sa držím a podľa ktorých je najvyváženejšia stredomorská kuchyňa (s čím musím súhlasiť).

Obzvlášť krásny sa mi zdal deň svadby zvaný ceremónia Haldi. Išlo o slávnosť, pri ktorej sme všetci boli oblečení v žltej a jej spektre. Chlapi mali kurty a ženy zase prekrásne sari. Všetci v žltom sme prichádzali k svadobčanom a obhadzovali ich žltými kvetmi. To dotváralo auru celej miestnosti, ktorá žiarila čírou radosťou. 

Nakoniec sme sa všetci začali ohadzovať týmito krásnymi kvetmi, a keď k tomu spustili indickú hudbu šlo o neopísateľný zážitok katarktickej oslavy života. Všetko v poli môjho vedomia bolo zrazu žltkasté. Farba môjho odevu reflektovala to ako som vnímal realitu. Veľmi zvláštny pocit. 

Začalo sa tancovať a voňavá miestnosť sa rozhýbala v rytme indických tancov, ktoré sú väčšinou sprevádzané pohybmi horných končatín a hlavy. Dôležitá je hra s očami a očný tanec. Veľmi iný tanečný zážitok akými sú tance Latino sveta, kde je najdôležitejšie prúdenie panvy. Pri indických tancoch je panva takmer statická. Napriek tomu, že veľmi rád tancujem panvou, som si tento tanec užil. 

V jednom konkrétnom momente som sa ocitol v strede kruhu s veľmi dobrým indickým tanečníkom. Tančili sme spolu. Tento tanec bola hra, pri ktorej sme boli dve kobry, ktoré spolu bojovali. Pripomenulo mi to Kung-fu a jeho štýly, ktoré imitujú zvieratá. Tu však šla agresivita bokom a šlo čisto o krásny estetický zdramatizovaný zážitok tanca. Dostal som sa pri ňom do veľmi pulzujúceho stavu bytia a veľmi som si to užíval.

Na začiatku tancovačky som vnímal akúsi kultúrnu priepasť medzi nami Slovákmi a Indami. Koniec koncov nie sme národom tanečníkov a už vonkoncom nie v suchom štáte, kde je alkohol nelegálny. Smutne konštatujem, že bez nášho tekutého élanu vitale sa nevieme uvoľniť tak, ako by sme chceli. Ja som to tak ale nemienil nechať a zariskoval som. 

Povedal som DJovi nech tam pustí generačný letný hit od EGA, Žijeme len raz. Tŕpol som, či z toho budú domáci pobúrení ale risk zafungoval a slovenská skupina sa roztancovala. Zrazu sa obe skupiny návštevníkov svadby prepojili a toto prepojenie trvalo po celý zvyšok svadobných rituálov. 

Dokonca niektorí vybraní Indovia boli tajne zasvätení do liehovej pravdy, ktorú naši priniesli až zo Slovenska. Búrali si kultúrne stereotypy a tabu. V Gudžaráte sa totižto látky, ktoré menia vedomie vnímajú veľmi negatívne, a to aj alkohol. Jediné, čo sa toleruje je tabak a aj ten v žuvanej a nie fajčenej forme.

Celý svadobný rituál bol koncertom farieb a rôznych odtieňov exotického života aký sa len tak ľahko nevidí v našom chladnom, niekedy pochmúrne sivom geografickom pásme.

Pri rituáloch brahmanskí kňazi z najvyššej kasty používali mnohé predmety a vzývali rôzne božstvá, ich inkarnácie a avatarov. Metafyzika veľmi ťažko pochopiteľná pre nás Európanov. Jeden obzvlášť krásny rituál bol, keď urobili pestrofarebnú mandalu tvorenú z rôznych farbených pieskov a kvetín. Estetické kochanie sa krásou niečoho tak cudzieho, ale zároveň familiárneho vnášalo pokoj do mojej duše.

Keď už spomínam tie kolóry, tak musím poznamenať, že jedna z najkrajších častí svadby bola kráľovské odevy, ktoré mal na sebe Matej a Dhruti. Každý deň prišli v inom malebnom oblečení, niektoré dni vymenili aj viaceré šatstvá. Vždy však zachovali vznešený kráľovský nádych, v ktorom sa celá svadba niesla. 

Matej pôsobil ako princ a Dhruti ako princezná. Spomenul som si na detstvo a mogulskú rozprávku Aladin sfilmovanú Disneym. V deň D prišiel Matej celý v bielom, na hlave mal ozdobený biely turban, okolo panvy obtiahnutý pás a pošvu meča, ktorý celý deň udatne nosil.

Ako milovníci pána prsteňov sme si túto scenériu pestro užívali. Matej mi pripomínal Aragorna v tretej časti pána prsteňov, keď ho korunovali. Svadba hodná Matejovho mena. Hneď som si spomenul na to, ako sme sa jedného dňa na gymnáziu mečovali bambusovými palicami a zo súboja s ním som si odniesol zopár dobrých stehov. Matej musel mať na svadbe meč a veru ho aj mal.

Nevestina rodina k nám bola veľmi štedrá. O všetko sa postarali a pripravili nám pestrý a nabitý program, pri ktorom sme spoznali, rôzne zákutia toho najlepšieho z indického života. Aj napriek komunikačnej bariére ide o veľmi milých a srdečných ľudí. Na moje prekvapenie v Indii len veľmi málo ľudí hovorí dobre anglicky. Keď sme sa ale rozprávali spolu s kamarátmi čo anglicky vedeli o jazyku ako takom, vysvitlo že indoeurópsky základ slovenčiny sa prejavuje v určitých filologických podobenstvách medzi slovenčinou a ich prastarým liturgickým sanskritom. 

Napríklad číslica dva, sa povie v sanskrite tiež dva rovnako ako v slovenčine. S veľkým nadšením som sa ponoril do tejto novej kultúry, ktorú som počas väčšiny svojho života filozoficky obdivoval. 

Dhrutina rodina videla v mojich očiach plameň túžby po poznaní a veľmi hrejivo ma medzi seba prijali. Spoznal som množstvo zaujímavých ľudí, medzi nimi aj množstvo lekárov. Niektorí z nich okrem biomedicínskej alopatickej medicíny mali vyštudovanú aj homeopatickú či ayurvédsku medicínu. 

Jedná sa o systémy medicíny, ktoré sú v Indii tradičnými, a ešte stále si zachovávajú vysoký spoločenský status. Ich premisy sú iné ako v našej západnej medicíne. Ide o systémy zdravia založené na prevencií ochorení, ktoré títo kvalifikovaní lekári veľmi dobre kombinujú so západnou medicínou. Za krátky čas som s nimi nadobudol silné priateľstvo, ktoré viedlo k tomu, že ma jeden z nich pozval na 10 dní stážovať do džainistického ašrámu (niečo ako kláštor), ktorý bol spojený s nemocnicou a kde zhodou okolností Dr. Rajni pracoval. O tomto zážitku Vám už však porozprávam v inom blogu.

Zaujíma vás kultúra Indie? Vypočujte si krátky úryvok podcastu na tému Príbehy mladej generácie Indov.

Pozrite si našu ponuku zájazdov do Indie, ak ju chcete zažiť na vlastnej koži.