Sú cesty, či výlety, ktoré na moment rozptýlia našu myseľ a vytrhnú nás zo stereotypu. No bývajú aj iné, ktoré nás učia spoznávať samých seba a vnímať svet navôkol inými očami. Sú to tie, čo otvárajú dvere do hlbokého vnútra našich duší, aby sa stali nezabudnuteľnými do konca života. A práve takou je návšteva Krajiny tisícich pagôd – Mjanmarska.
Bola to čistá túžba, čo ma hnala vpred. Túžba po poznaní, silnejšia ako všetky obavy spojené s návštevou tejto donedávna izolovanej krajiny, kde svojou diktátorskou mocou nemilosrdne vládla vojenská junta od roku 1962. Vďaka tomu sa doteraz potenciál, ktorý v sebe ukrýva v podobe prírodného i kultúrneho bohatstva, nemal príležitosť naplno prejaviť. Ťažko uveriť, že Barma, ako je hovorovo známa vo svete, zvykla byť jednou z najbohatších krajín Juhovýchodnej Ázie. Zložitá politická situácia a nestabilita, zabezpečujúca túto separáciu od vonkajšieho sveta zapríčinila, že ešte donedávna išlo o jednu z najmenej turisticky navštevovaných destinácií. To však paradoxne zakonzervovalo autenticitu tejto jedinečnej oblasti, ktorá sa nám teraz môže postupne odhaľovať vo svojej krehkej kráse.
MESTO ZÁHRAD VÝCHODU
S neskrývaným rešpektom som nastupovala do lietadla smer Yangon a čakala, čím ma táto nepoznaná a málo prebádaná krajina obohatí. Rangún, či v preklade „Koniec sporov“, si aj napriek straty pozície hlavného mesta štátu, ktorým je od roku 2005 oficiálne Naypyidaw, stále zachováva svoju dôležitosť. Dodnes plní funkciu ekonomického a kultúrneho centra krajiny. So svojimi šesť miliónmi obyvateľov ide o najľudnatejšie, ale aj najväčšie mesto Mjanmarska, ktoré prekvapí nevídanou atmosférou.
Jazerá a početné zelené parky, široké bulváre usporiadané do sieťového pôdorysu s takmer úplnou absenciou mrakodrapov. To veru nie je obraz, aký by našinec očakával od typického ázijského veľkomesta. Yangon je však výnimočný. Rázovitosť i zdanlivo hektický ruch v uličkách farebných trhov, strieda melancholický pohľad na majestátne budovy v štýle fin de siècle. Všetky tu po sebe zanechalo takmer storočie britskej nadvlády. Tichých svedkov jednej éry sa tu dokonca zachovalo najviac v celej juhovýchodnej Ázii.
Nezameniteľný koloniálny šarm je však len kvapkou v mori v porovnaní s dedičstvom, aké je ukryté v náboženských stavbách. Skutočným klenotom je práve slávna Shwedagon pagoda, honosne pokrytá vrstvou zlata. Verí sa, že prilepenie pozlátka na chrám pomôže očistiť karmu a zabezpečí lepšiu budúcnosť. Najväčšie poklady sú tu preto každému na očiach. Samotní Angličania zvykli tvrdiť, že zlata je tu viac, ako vo všetkých britských bankách. Veď nie nadarmo sa Barma označuje prívlastkom „Zlatá zem“. Keď vzácnu dominantu mesta zazrel pri svojej návšteve slávny J.R. Kipling, užasnutý povedal: „Toto je krajina ako žiadna iná!“ A mal pravdu.
Najvyšší symbol oddanosti Budhu majúci 99,3 metrov, je podľa legendy starý až 2600 rokov. Bratia Thaphussa a Bhallika tu do tajnej komnaty nachádzajúcej sa hlboko pod základmi stavby, ukryli 8 budhových vlasov uložených v zlatej truhličke. Posvätné relikvie sú na tomto mieste uctievané dodnes.
Veru krásna je krajina, čo z popola sa zviecha a opatrne otvára svoju náruč svetu. Stačí sa pozerať srdcom a nasávať všetkými zmyslami a dotkne sa aj vás.
