Rozmanitá kultúra, domorodé kmene a ich rituály, siahodlhé pláže, pestré koralové útesy, či divoké dažďové pralesy nie sú jedinými lákadlami pre cestovateľov prichádzajúcich do Indonézie. Pohľad do otvoreného krátera aktívnej sopky je jeden z najfascinujúcejších zážitkov, ktorý ostrovná krajina ponúka. Jednému obzvlášť ohromujúcemu sopečnému živlu sme sa priblížili aj my.
Krajina na ohnivom kruhu
Indonézia patrí k pacifickému „Ohnivému kruhu“ a je jedným z geologicky najaktívnejších regiónov sveta. Tvorí ju 17 500 ostrovov, ktoré vznikli prevažne sopečnou činnosťou a pohybom tektonických dosiek. Leží na mieste stretu dvoch tektonických platní – eurázijskej a indo-austrálskej. V priemere Indonézia zaznamenáva 3 zemetrasenia denne, ktoré majú 5 a viac stupňov Richterovej stupnice. V dôsledku mimoriadnej seizmickej aktivity v tejto oblasti je Indonézia doslova posiata sopkami. Pás sopiek sa tiahne od Sumatry cez Jávu až po Papuu Novú Guineu, s niekoľkými odbočkami na Sulawesi a Maluky. Celkovo je ich tu cca 400 z toho 127 aktívnych. To je tretina všetkých aktívnych sopiek sveta. Na východnej Jáve (len krátku cestu trajektom od ostrova Bali), leží aktívna sopka Ijen (2769 m. n. m.). A práve na ňu sme sa na našom zájazde Bali – tajné miesta Juraja Uvíru, vydali aj my.
Nočný výstup na toxickú horu
Na náš výstup na sopku vyrážame v noci. Cez deň by nás tam rangeri v basecampe nepustili. Je chladno, vybavení sme čelovkami a plynovými maskami. Sopka je totiž ložiskom síry a z jej krátera neustále unikajú jedovaté výpary. Zatiaľ ich však necítime a preto masky schovávame do ruksaku a vydávame sa na cestu tmavým lesom. Výstup je nenáročný, preto nahadzujeme svižné tempo. Cestou stretávame ďalšie skupinky turistov, ktorých čelovky sa predierajú hmlou. Ako sa približujeme k rímse krátera, začíname cítiť štipľavý zápach síry. Počasie nie je ideálne. Silný vietor na nás fúka jedovaté výpary a my si musíme nasadiť plynové masky.
Cesta do krátera
Sme na vrchole sopky, ale tu sa naša cesta nekončí. Schádzame dolu do krátera a ľutujeme, že sme si nezobrali potápačské okuliare :). Dym štípe a oči nám zalieva slzami. Opatrne schádzame dolu prudkým strmým svahom po takmer-žiadnom chodníku. Noc odhaľuje ešte jednu zaujímavosť. Z dna krátera sa cez praskliny derú na povrch jedovaté plyny, ktoré horia modrými plameňmi o teplote cca 600 °C. Na niektorých miestach plamene dosahujú až 5 metrov. Modré plamene v tomto rozsahu a hustote nie sú viditeľné nikde inde na svete. Je toto stále planéta Zem? Dostali sme sa až na miesto ťaženia síry, na dne krátera. Baníci dlhými kovovými tyčami rozbíjajú síru len niekoľko metrov od modrých plameňov.
Najťažšia práca na svete?
Sopka je ložiskom síry, ktorá sa tu ešte vždy ťaží primitívnym manuálnym spôsobom. Miestni robotníci pracujú v extrémne ťažkých a nebezpečných podmienkach bez akéhokoľvek bezpečnostného vybavenia. Unikajúce vulkanické plyny sú vedené keramickými plynovodmi, kde dochádza ku kondenzácii síry. Sýto červená tekutá síra pomaly vyteká z trubiek a po vychladnutí zmení farbu na jasno-žltú. Baníci ju potom kovovými tyčami lámu na veľké kusy a v drevených košoch na pleciach vynášajú na rímsu krátera až v 60% stúpaní. Títo útli šľachovití chlapi na svojich pleciach naraz vynesú hore strmým svahom sopky 80 – 100 kg. Tu sa ich cesta ešte nekončí. Síru naložia na jednoduché dvoj-kolesové káry a znesú ďalšie 3 kilometere dole do dediny na váženie. Túto cestu absolvujú denne dva až tri krát. Miestna rafinéria vypláca baníkom za 100 kg síry asi 6 €. Pracujú v noci, kým tropické slnko nepáli.
Život baníka
Indonézsky sa nám prihovára jeden z baníkov a teší sa, že my mu indonézsky odpovedáme. Dávame sa do reči. Volá sa Arifin a má 50 rokov. Na otázku ako dlho tu už pracuje vtipne odpovedá „áá nie dlho... 30 rokov“. Arifin je z dedinky Licin pod svahmi sopky. Doma má 2 deti a pracuje tu preto, aby mali lepší život než on. Patrí medzi najsilnejších banníkov. Denne unesie aj 360 kg. Za svoju extrémne ťažkú prácu zarobí cca 20 € denne. Pre nás smiešna suma, preňho najlepšie platená práca v okolí.
Jazero plné kyseliny
Pomaly sa rozvidnieva. Slnko odhaľuje niečo, čo sme po tme nevideli. Len neďaleko od pracujúcich baníkov kráter vypĺňa obrovské, 1 km široké a 200 metrov hlboké kyselinové jazero. Jeho nádherná tyrkysová farba pripomínajúca aviváž nás hypnotizuje. Pozeráme sa na najnebezpečnejšie horské pleso a najväčšie toxické kyselinové jazero sveta. Arifin nám vraví, že v jazere žije bohyňa Mbah Ijen. Je strážkyňou a duchom sopky. „Každý večer keď zaspávam, prihováram sa bohyni a prosím ju o ochranu banníkov aj turistov“. „Ty na sopke spíš?“, čudujeme sa.. „Áno, tam...“ ukazuje na malý provizórny prístrešok zahalený v štipľavých sírnych oblakoch.
Muž, ktorý spí na sopke
Arifin spí 15 dní na sopke a 15 dní doma so svojou rodinou. „Verím, že na sopke žijú duchovia. Niekedy v noci počujem detský smiech vychádzajúci z jazera, inokedy počujem dunivé kroky. Bohyňa chápe situáciu baníkov a tak je k nám zhovievavá.“ Kupujeme si od Arifina suveníry – drobné kvety odlievané zo síry. Aj takto si baníci privyrábajú na prítomnosti turistov. Platíme mu sumu hodnú niekoľkých stoviek kíl rudy nesenej na jeho pleciach. Arifin sa s nami lúči s úsmevom. S úsmevom najsilnejšieho muža, akého sme stretli.
Nezabudnuteľný výstup na sopku Ijen s nami zažijete na zájazde Bali – tajné miesta Juraja Uvíru a na zájazde Lombok, Gili, Bali, Jáva.
